Kam zmizol "Zajko Dobrá nálada"?

Všetci by to chceli nemôžu to mať.
Ani ja nemám ten flash, z ktorého budem high.
Dnes v noci moje telo nepôjde spať,
Budem sa učiť a písať až do rána.

Celkovo ma to nejak prestáva baviť. Už neviem čo zo sebou. Mám stále nedostatok času a pritom ním plytvám. Najradšej by som prerušila komunikáciu s vonkajším svetom. A žila len v tom vnútornom.
Občas rozmýšľam či vlastne má nejaký zmysel všetko to, čo robím. Či má zmysel že sa snažím. Či sa vôbec oplatí sem niečo písať. Aj tak sa asi nič nezmení.

Ale potom mám pocit, že som len ufňukaná puberťáčka čo sa na všetko sťažuje. A tak si pred oči vyzdvihnem všetky tie skvelé veci v mojom živote.

Včera som bola na koncerte Tomáša Klusa. Nie že by to nebolo epické. :) Máme s ním fotku aj podpis.
Myslím, že byť hviezdou je docela unavujúce. Odohrať dvojhodinový koncert a potom sa ešte 2 hodiny usmievať na ľudí. Ale asi to bude tá daň za slávu.
Jedno sympatické dievča ku mne prišlo a len tak ma objalo. Zlaté. A bolo tam aj veľa sympatických chalanov. Ale všetci boli balení. A navyše, ja už svojho super chlapa mám a nadovšetko ho milujem.

A pribudol mi do zverinca jeden malý pes. Teda dievča-pes. Zora. Čudné meno. A tak sa teraz staráme o psie bábo. A "mačiatko" zachvíľu bude mať mačiatka.

A tak mi je dobre. A aj tak sa niekedy pozerám na svet zaslzenými očami. Ako dneska pri búrke. Obloha plakala so mnou.

John Grey - kapitola 3.

Snívalo sa mu že vedľa neho leží  dievča s medenými vlasmi, ktoré na okamih zazrel na tanečnom parkete. O to ťažšie sa mu vstávalo, keď sa ako vždy sám, zobudil do sychravého rána. Počasie pripomínalo skôr mrzutý pondelok ako nedeľu. Obloha vonku bola tmavo-sivá a vyzeralo že bude pršať. John vstal a len v tričku a trenkách si šuchtavým krokom šiel uvariť svoju obľúbenú čakankovú kávu. Cestou sa poobzeral po svojom  byte. Bol malý ale zato priestranný a útulný.  Jeho vybavenie bolo až príliš jednoduché. Namiesto skríň a poličiek tu mal prevažne veľké škatule.  Celá spálňa sa skladala z manželskej postele na zemi a z nočného stolíka. Na písacom stole, ktorý zároveň predstavoval aj jedálenský stôl, bol položený notebook, stojan na perá, veľa papierov a malá lampička.
Žlté kachličky v kúpeľni krásne kontrastovali s modrým závesom, zakrývajúcim sprchový kút. Ošúchané zrkadlo, visiace nad obitým umývadlom, osvetľovala žiarovka a vianočné svetielka. Nechala mu ich tu spolubývajúca pred 3 rokmi. A spolu s nimi aj prešívanú prikrývku, ktorá teraz ležala na jednej zo škatúľ.
Kuchyňu predstavovala nízka chladnička, na ktorej bola položená miska ovocia, a kuchynská linka v rohu.
Červená sedačka v obývačke dodávala bytu kvapku života. Po zemi sa povaľovala hŕba kníh a podušiek rôznych tvarov a veľkostí. V rohu boli nenápadne uložené plátna, štetce a farby.
Johnov byt mal dve veľké okná. Jedno z výhľadom na ulicu a jedno na malý park, kam chodili ľudia behať.
V lete tu býva teplo a dusno. Zatiahnuté závesy zabraňujú vstupu horúcich slnečných lúčov a celý priestor je vtedy presvietený na červeno. V zime najväčšie teplo poskytuje elektrický ohrievač a šálka kávy na stole.
Ako sa tak pozeral opantala ho prázdnota. Zrazu chcel mať niekoho, kto by mu sem priniesol trochu oživenia. Niekoho, kto by si vedľa neho ľahol do a vďaka komu by sa biele steny zapĺňali fotkami.
„Mohla by byť ryšavá.“
 A tak sa John rozhodol, že si zaobstará mačku.

John Grey - kapitola 2.

Keď vyšiel na ulicu najprv nevedel kam sa dať. A tak prešiel cez cestu a išiel len tak. Takto bezcieľne a rozmýšľajúc prešiel asi 3 kilometre až si uvedomil že sa ocitol v časti mesta, v ktorej nikdy nebol. Domy tu boli sivé a ošúchané až na jeden, ktorý sa tváril ako nejaký slušný podnik. Do vnútra sa vchádzalo po schodoch dole. Bolo to niečo ako klub, kde ľudia tancovali, sedeli pri bare, len tak postávali pri stene alebo sedeli na zemi a zhovárali sa. Hrali tu zmes takmer všetkých štýlov od retro, cez pop, reggae, swing, rock až po jemný metal. John prešiel na koniec miestnosti, kde za rohom našiel mierne pootvorené dvere. Tie viedli do miestnosti s tlmeným svetlom a opojnou ťažkou vôňou santalu. Po zemi boli mierne chaoticky poukladané matrace a podušky a medzi nimi boli uložené nízke stoly. V tejto časti baru ľudia pili čaj a fajčili vodné fajky.
Johnovi sa zdalo, že je Alica a ocitol sa v krajine zázrakov.
Nejaký chlapík z najbližšie sediacej skupinky ho ponúkol čajom a prizval ho si sadnúť k nim. A tak John zvyšok večera strávil v spoločnosti ľudí, o akých sa mu ani nesnívalo a zdalo sa, akoby ani nepatrili do toho hektického sveta. Domov sa dostal až o druhej ráno a unavený zaspal.

John Grey

John Grey sedel doma a poriadne sa nudil. Bola sobota večer a on nejak nemal čo na práci. Volal Jane ale tá bola na rande so svojim priateľom. Napísal e-mail Emily ale tá bola u kamarátky.  Joshua musel ísť so svojou sestrou na pohotovosť a Antoan bol práve v zahraničí.
 „Keby som mal aspoň psa alebo mačku. S takými zvermi je vždy sranda.“
John si teda obul svoje ošúchané tenisky a vyšiel zo svojho ošúchaného bytu na ošúchanú ulicu.
Väčšina vecí v jeho živote bolo ošúchaných. Do práce chodil roztraseným autobusom číslo 5. Po obede si chodil sadnúť do malej kaviarne, ktorej úroveň upadala zo dňa na deň až ju nakoniec zavreli. Väčšina z jeho oblečenia a topánok bola staršia a vymykala sa súčastnej móde.

John mal 24 rokov a pracoval v reklamnej agentúre. Plat mal celkom slušný, dokázal sa zabezpečiť a ešte mu aj zostalo na nejaké tie víkendové akcie v baroch. Mal však pocit, že už dlhšiu dobu jeho život stagnuje.
Jeho denná rutina mu už začala tiež pripadať ošúchaná. Ráno káva z hrnčeka s odbitým uchom. Potom utekať na zastávku na autobus do práce. V práci stále to isté dokola. Vybaviť objednávky a snažiť sa čo najviac vyhovieť zákazníkom. O 4 si vzal tašku a opustil svoj stôl s počítačom v jeho malom „kanceláriovom“ boxe. O dve ulice ďalej mal jeho obľúbenú kaviareň, kde milý ale nie práve najchytrejší predavač Larry robil skvelú mexickú kávu. Ak bol jeden z lepších dní, išiel John s priateľmi do írskeho baru, indonézskej reštaurácie alebo do Hawai clubu kde si opitý robili posmech z ľudí tancujúcich v palmových sukniach a s umelými  kvetmi  na krku. Inokedy, ako napríklad dnes, sedel doma a zväčša pracoval na objednávkach z práce. Dnes ho to ale prestalo baviť.

(P.S.: ak by ste veľmi chceli - pokračovanie nabudúce.)

Spovede a dobrodružná prechádzka

Prestávam mať pocit že toto je blog ako taký v pravom slova zmysle. Skôr mám pocit že je to naozaj len Niečo ako denník. Že si tu píšem zážitky pre seba, pričom sú voľne prístupné verejnosti. A je to aj niečo ako môj psychológ. :D Chodím sa sem vypísať.
V poslednej dobe ani nestíham sledovať ako mi život beží pred očami. Žijem zo dňa na deň a ani som si poriadne nestihla všimnúť že už je Máj. Že som bez peňazí, že je treba zachraňovať známky, že sa mi v izbe kopí bordel. Že stále neviem ako sa v pondelok o 11 dostanem z Nitry domov.
Práve využívam tú trochu času, ktorá sa mi naskytla po dlhom čase nad učebnicami.
Celkovo mám pocit že škola vo mne zabila kreativitu. Alebo jednoducho to moja múza už nevydržala a odsťahovala sa k niekomu inému. Takže ak sa v mojom okolí zjaví génius, budem vedieť prečo.

Nedávno sme boli s mojim drahým na prechádzke pri Váhu. Objavili sme tajný chodníček a tak sme sa vydali na prieskumy.
Naše putovanie sa začalo na slnkom zaliatej lúke. Všade okolo nás voňala tráva a rôzne bylinky. Po chvíli putovania sme sa pristavili a schovali sa medzi stromy. Odtiaľ sme neohrozene pokračovali v ceste. Prišli sme na čistinku kde sa vzadu v kroví schovávalo pár postáv. Podľa vzhľadu domorodci, ľudovo tiež nazývaní Feťákis. Nevšímali sme si ich a tak ani oni nás. Po krátkej pauze pri vode sme sa vydali ďalej. Za čistinkou cesta už ďalej nepokračovala. Nechceli sme riskovať a ísť naspäť okolo domorodcov a tak sme sa rozhodli presekať sa našimi drevenými mačetami. Miestami to šlo ľahšie, inde ťažšie. Museli sme sa chrániť pred krvilačnými beštiami, takzvanými Kliešťami a Komármi. Prišli sme na miesto kde boli stromy osekané a na zemi ležali rôzne palice a koly. Som si istá, že na tom mieste domorodci vykonávali svoje obrady a rituály. Ako talizman pre šťastie sme si odtiaľ odniesli dve biele paličky. Posledný úsek našej cesty bol najnamáhavejší a takmer neschodný. Ale po výstupe na mierne zvažujúci sa svah, sme sa dostali na malú vyhliadku. Miesto bolo obkolesené bielokvetými stromami a bol odtiaľ výhľad na betónovú rieku vinúcu sa pozdĺž krajinou. Tadiaľ sa premávali kovové príšery na gumových kolesách. Dávali sme radšej pozor aby nás žiadna nezahliadla. Na tomto mieste sme odložili mačety a odhodili oštepy a vstúpili do reálneho sveta.
Išli sme ešte ku kasárňam a do lesov smerom ku kempingu. Potom ešte do Lídlu pre nejaké dobroty a hurá pozrieť si nejaký dobrodružný film. :)

Chcela som tu ešte písať o mojom výlete do Holandska, ale nejak na to nemám... náladu? chuť? Takže to obmedzím na pár slov.
Tulipány, bicykle, marihuana, homosexuáli, veterné mlyny, vodné kanály.  400 fotiek. Pekná architektúra, Metro.

V blízkej dobe sa chystám do Benátok takže to potom asi nejak zhrniem do kopy.

A to je asi tak všetko čo som chcela dnes povedať.