O káve

Zavíjanie vlkodlaka, Vysoké Tatry, vyrážka... Áno, aj takéto veci sa spomínajú na prednáške o káve.
Sedím v malej miestnosti pri okrúhlom stole a počúvam prednášku od kávového znalca. Už viem že v správnej kaviarni vedia napeniť mlieko bez kvílenia, že šálky majú postavené dole dnom, že vedia čo znamená espresso (teda sa vás nespýtajú či chcete veľké alebo malé) že rukovať musí byť vždy čistá, suchá a zohriata v hlavici...
Asi jediné čo som si z tej prednášky odniesla bolo, že už nikdy nepôjdem na kávu do B1.
A okolo mňa sedeli samí fajnšmekri, ktorí sa tvárili že sa neuveriteľne vyznajú v káve. Boli poslušne znechutení keď bolo niečo zlé a poslušne prikyvovali ak bolo niečo dobré. Cítila som sa ako v divadle.
"A teraz vám predvediem ako sa to nemá robiť. Ale ja to asi ani nezvládnem spraviť zle. Pretože som taký nechutne dobrý vo svojom obore. Všetci ma obdivujte.
 "Och aká hrozná pena na tom cappuccine, krásne Vysoké Tatry."
"A máme aj škoricu?"
Celé moje zdesenie zaklincuje úžasne (ne)vtipný vtip o škorici navrchu mliečnej peny.
Chvíľu premýšlam čo tu vlastne robím. Nepatrím sem. Nedokázala by som žiť s takou pretvárkou. Naštastie už čochvíľa odchádzame. Ešte si prezrieť kancelár majiteľa. (S ktorým si sa tak polovične už dohodla rozhovor,) Posledná zastávka je v pražiarni kde nám Znalec rozpráva o pražení kávy a ja mu už nevenujem pozornosť. Posiela do davu Hercov tanierik s mierne opraženou kávou a všetci ako na povel si zoberú jedno zrnko kávy, rozhryzú ho medzi zubami a tvária sa pritom neskutočne znalecky. Nechápem. Tak ešte narýchlo spravím fotky, dostaneme dva balíčky čerstvo upraženej kávy a ponáhľame sa preč.