No tak sa pýtam

1. Prečo sú sedmokrásky biele?
2. Prečo majú Ázijci šikmé oči?
3. Prečo sú niektorí ľudia zlí a druhí dobrí?
4. Prečo majú niektorí ľudia v hrdle zlato?
5. Prečo je voda modrá aj keď je priesvitná?
6. Prečo srdce cíti lásku aj keď je len sval?
7. Prečo dospelí nerozumejú deťom?
8. Prečo je ovocie sladké?
9. Prečo majú zajace dlhé uši a krátky chvost?
10. Prečo sa niektorí ľudia na seba tak veľmi podobajú?
11. Odkiaľ sa berú pocity?
12. Stvoril človek krásu alebo krása tvorí človeka?
13. Je láska ako voda?
14. Dá sa život vykresliť farbičkami?
15. Prečo sú malé dievčatká väčšinou v ružovom?
16. Kam odchádzajú zabudnuté spomienky?
17. Prečo sa ľudia tak radi pozerajú do budúcnosti keď najkrajšia je sila prítomného okamihu?
18. Dá sa pozerať z nadhľadu aj keď si na dne?

19. Išli by ste na koncert keby ste boli hluchí?

"Kúzelné miesto"

Nie je to nič extra. Ale mňa to potešilo.
Trošku som sa ponáhľala preč z domu, pretože tam bolo trochu "dusno".  V tom zhone som si ale zabudla zobrať peňaženku a mobil. Vrátiť som sa pre to nemohla. A tak som sa len tak túlala po meste. Nevedela som čo mám robiť, kam mám ísť. Našla som si však perfektné útočisko. Môj malý kúsok vysneného sveta. A našťastie som mala so sebou (ako správna spisovateľka) svoj zápisník a perá. Takže si teraz môžem zapísať presne tie myšlienky, ktoré som mala vtedy.

Nedeľa, 14:20

Neverili by ste, aký zvláštny pocit človek môže mať, keď si sadne k stolu roky zavretého rýchleho občerstvenia. V tejto starej búde sa kedysi predávali rôzne nezdravé fastfoody. Stále tu visia tabule s nápismi ako cigánska, langoše, zapekačka a podobne. Vysmážaný rezeň-2 eurá.
Celé to tu má akoby grécku atmosféru. Podlaha je z krásnych kamenných dlaždíc, ktoré ani po rokoch nestratili svoje čaro. Malý domček, v ktorom bola zrejme kuchyňa je natretý na bielo-modro a k tomu sú prispôsobené aj lavičky a stoly vonku. Ani si nepamätám kedy to tu bolo otvorené. Myslím že táto pouličná reštaurácia bola od nepamäti zavretá. Aj keď možno...
Na to že je to už roky zavreté, to vôbec nevyzerá schátrane.
Chodila som okolo tej búdky nespočet krát, ale nikdy mi nenapadlo ísť si sem sadnúť. Aj dnes som tu len čírou náhodou. Dalo by sa povedať že som utiekla z domu, lebo sa to tam nedalo vydržať. Počkám kým sa to ukľudní a vrátim sa. Ale v tom zhone som si zabudla zobrať peňaženku a telefón. A kľúče tiež. A tak som sa opustená túlala mestom, až som prišla sem. Keď som vošla, nalepila sa na mňa pavučina, čo svedčí o tom, že tu už dlhšie nikto nebol. Stôl aj lavičky sú zanesené nánosmi prachu a špiny. Je to teraz niečo ako moje útočisko, kým sa vrátim domov. A tak tu sedím a píšem. A mám taký dobrý pocit na duši. Zvnútra toho prístrešku je celý svet vzdialený. Akoby všetko vonku bola len halucinácia. Desiatky áut vlastne neexistujú. Ľudia idúci po chodníku sú len preludy. Výklady obchodov, semafory, činžiaky... To všetko je len výplod mojej fantázie. V skutočnosti sa všetko zastavilo a zaniklo pred pár rokmi. A tak tu sedím, pijem neexistujúcu kávu a dúfam že niekde sa nájde človek, ktorý je skutočný.

Ktovie čo si o mne myslia tie stvorenia tam vonku.Nejaké smiešne dievča vo veľkej košeli sedí pri stole opusteného fastfoodu a niečo si píše. Také netypické pre túto dobu smartfónov.
Konečne som našla svoj vlastný svet.
(Ale horšie je, že v mojom svete nie sú hodiny, takže nemám poňatia o čase.)

A bodku tomu dáva dedko na zelenom vozíku.

Ale začína mi byť zima. Asi pôjdem domov. 

Sama (sebou)

Myslím že som opitá. A to pijem ešte len tretí alebo štvrtý pohár. A že čo pijem? Čokoládovo-karamelové cereálie. Vzduch je nasiaknutý vôňou dymu, čokolády a jari.
Slnečné okuliare na mňa smutne pozerajú spoza tmavých skiel. Vonku je však tma. Ja sa ale cítim ako v najhorúcejšom letnom dni. Láska mi vošla do hlavy. Alebo možno som len ja vzala do hlavy lásku. Nech je to ako chce, je to fajn.
Na tento deň sa vzdávam kvetov.

Možno dostanem slobodu.
No bojím sa, že aj potom sa budem držať tyčí neexistujúcej klietky.

Možno mi priveľa poézie lezie na rozum.
A asi preto píšem tieto nezmyselné riadky.

Mám pocit že sem nepatrím. Len ešte neviem kam.
Kto som? Načo som? Kam idem? Na tieto odpovede ešte nemám konkrétnu odpoveď, ale viem, že nejaká je.

Tvorivá stvora

Tvorivosť má malý otvor

tak ho v svojej hlave otvor.

Možno je to tým, že ma prestala baviť matika. A možno je to tým, že je jar a inšpirácia číha na každom rohu. Nech je to tak, či inak, každopádne som začala tvoriť.
Byť tvorivá je super. Mám pocit, že konečne robím niečo plnohodnotné. Niečo čo ma baví. Niečo čo má zmysel.
Takže som sa rozhodla, že budem umelec. A najlepšie nepochopený.

Konečne prišlo to tvorivé obdobie, ktoré som potrebovala. V zime moja fantázia trochu stagnovala. A možno sa mi len rozum pozastavil nad nedostatkom snehu.
Ak by som to mohla vyjadriť vo farbách, čo ja rada, bolo by to asi ako pestrofarebný výbuch. Jemné odtiene zelenej, s bielou, žltou, ružovou, so štipkou červenej a sýtomodrej.

Za posledný týždeň som vytvorila kvetinový veniec, kvetinovú čelenku, 5 organzových kvetov, jednu dúhovú dreveno-klincovo-nitkovú dekoráciu a parádny obraz. :)

A ako súčasť mojej dráhy umelca tiež čítam veľmi zaujímavé, umelecké knihy:
Martin Page-Ako som osprostel
Pavel Hirax Baričák-V tichu
Daniel Hevier-Ťahák na básne

pozerám inšpiratívne filmy:
Noah/Noe
In time/Vyměřený čas
Summerhood/Letní kamp
Worlds Away/Vzdialené svety

a počúvam očarujúcu hudbu:
Brian Crain

N3O
Delik

Mám chuť ostrihať si vlasy po plecia, nafarbiť si ich na tyrkysovo, umelecky a ležérne nosiť veľké košele a prechádzať po ulici so slnečnými okuliarmi a foťákom v ruke.