A preto asi zostanem pri kariére spisovateľky a ekonómky. Pomaly sa začínam aktívne pripravovať na súťaž z ekonómie, ktorá ma čaká. A tak sa učím menovú politku, všetko o eure a Eurosystéme a niečo z histórie národnej banky a podobne. A svoju kariéru spisovateľky rozvíjam písaním do školského časopisu.
Chcem si znova prečítať Metro. Bola to v poslednom čase jediná kniha, ktorá ma dokázala udržať v napätí, vtiahnuť do deja a po jej prečítaní som mala pocit že chcem viac. A všetky ostatné knihy sa mi zdajú len ako nekvalitné náhrady kvalitnej literatúry. A to znamená že keď som už oživila svoj šatník, je načase oživiť svoju knižnicu.
Za 25 dní sú voľby. Za 25 dní dosiahnem plnoletosť. 18 rokov. Neviem či mi to bude na niečo dobré. Jedine na to že si budem môcť sama kúpiť alkohol.
Aj tak sa cítim staro. Cítim sa akoby som sem nepatrila. Neviem čím to je. Potrebujem zmenu. Konštruktívnu kritiku. Účelný minimalizmus. Niečo také. Mám chuť si ostrihať vlasy. Ešte neviem ako, kedy alebo za akých podmienok tá zmena príde. Ale určite musí prísť. Len neviem či bude dobrá alebo zlá. Možno sa niečo zmení tým že dosiahnem tú pomyselnú čiaru dospelosti. Ale asi skôr nie. Každopádne neviem čo očakávať. Osemnástku som ešte nemala.
A túžim písať. Vymýšlať si moje vlastné postavy v mojom vlastnom svete. Ale nemám nápady. Pomaličky, kúsok po kúsku prichádzam o fantáziu a mám pocit že spolu s ňou prichádzam aj o city. Je to už druhý krát v poslednej dobe, čo tu spomínam city. Rozmýšlam nad tým akú veľkú rolu hrajú city v živote človeka. A sú podstatnejšie ako logika?
Čo ak máme v sebe len nejaký obmedzený priestor a je na nás či ho z väčšej miery vyplníme logikou alebo citmi. A mám pocit že ten môj priestor je skoro celý zaplnený logikou a racionálnym pohladom na svet. Aj keď tam ešte zostali nejaké city, ktoré mi stačia na plnohodnotný citový život, myslím že chcem viac.
