Úsmev

"Úsmev nie je žiadna šifra, je to malá výhra líc."


Úsmev. Čo ti napadne pri tomto slove? Sú to napríklad slová ako smiech, zábava, optimizmus. Tieto veci sú v živote veľmi dôležité.

Úsmev je prejavom radosti, šťastia, úspechu, spokojnosti a sebavedomia.

Je ako liek, ktorý lieči smútok, žiaľ a beznádej. Môžeš ním prekonávať strach alebo napäté životné situácie.


Je ako dar, ktorý nič nestojí ale prináša mnoho. Nikto nie je taký chudobný, aby nemohol darovať úsmev. Niekedy trvá síce len chvíľu, ale spomienka naň môže byť večná.

Je to náš najväčší pomocník v živote, ktorý má akoby magickú moc. Môže pomôcť uvoľniť sa, oddýchnuť si a odreagovať sa. A s jeho pomocou vidíme aj vlastné nedostatky v lepšom svetle.

Úsmevom sa môžeš zároveň aj motivovať. Napríklad keď dostaneš zlú známku alebo sa ti nedarí v práci a trápiš sa tým, neprinesie ti to zvyčajne nič lepšie než bolenie hlavy. Pokiaľ sa však nad vecou zamyslíš s úsmevom a nájdeš si na nej nejaké pozitívne stránky, si na dobrej ceste k riešeniu problému.

Aj keď človek nemá vždy veľa dôvodov na úsmev, či náladu usmievať sa, aspoň pri stretnutí s ľuďmi, ktorých pozná a s ktorými komunikuje, by úsmev chýbať nemal.

Človeku sa predsa lepšie žije v spoločnosti optimistických a vtipných ľudí, než v spoločnosti pesimistov bez zmyslu pre humor.

Keď napríklad pôjdeš po ulici so sklonenou hlavou a zamračený, okoloidúci ťa budú len prehliadať. Ak sa však začneš usmievať, hneď sa celý svet okolo zmení a ľudia si ťa začnú všímať a budú sa usmievať aj oni.
A úsmev od ostatných je presne to, čo potrebuješ na to, aby si cítili radosť, lásku a ľudské teplo.



Tak načo byť stále vážny? Život je predsa krásny a omnoho jednoduchší keď je prežívaný v dobrej nálade. 

Krása ročných období

Mám rada jar. Vonku sa začína oteplovať, zo zeme vyliezajú prvé zelené rastlinky a všetky stromy neskutočne krásne zakvitnú a vyzerajú ako biele nevesty a ružové baletky. Všade okolo mňa začínajú rásť najrôznejšie farebné kvety a vzduch je presýtený sviežou jarnou a kvetovou vôňou. Počasie je tak akurát na tričko a sveter a konečne sa dá sedieť v parku.

Mám rada leto. Vonku je slnečno a horúco, môžem chodiť s bosými nohami, v šatách a s klobúkom na hlave. Odvšadiaľ láka zmrzlina a studené limonády. Môžem sa kedykoľvek namočiť do vody a nemusím sa báť že prechladnem. Môžem sa opaľovať na brehu a plávať vo vode. V noci nie je zima a fúka voňavý letný vánok.

Mám rada jeseň. Začína sa pomaly ochladzovať a ja môžem vytiahnuť svoje obľúbené svetre a zohrievať sa horúcou čokoládou. Stromy hrajú farbami, listy krásne šuštia pod nohami, a v parku môžem zbierať lesklé gaštany. Spoza okna môžem pozorovať sychravé ale krásne počasie a byť pritom zabalená do deky s knihou v ruke.

Mám rada zimu. Keď sneží všetko je tak nádherne tiché a čisté. Schovám sa do čiapky, rukavíc a čižiem a môžem pozorovať zmrznutú krásu. Keď som vonku mám červené líca a keď prídem domov, horúca sprcha je to prvé na čo myslím. V krbe horí oheň a ja sa pri ňom zohrievam s horúcim voňavým čajom v rukách.

Mám rada jar, leto, jeseň a zimu.

Vzdelávacie okienko - Dieťa a reklama

V súčasnej dobe sa s reklamou stretávame denno-denne takmer na každom kroku. V televízii, v rádiu, v časopisoch, na internete aj na ulici.
Reklama má niekoľko dôležitých úloh. Predovšetkým má upútať pozornosť človeka, vzbudiť záujem o reklamovaný predmet vyvolať túžbu po ňom a v konečnom dôsledku vyvolať akciu, teda napr. kúpu daného predmetu.
Reklama má silný vplyv na človeka, na jeho myslenie aj jednanie. Najviac sú ale ovplyvnené malé deti.

Obchodníci v snahe predať čo najviac výrobkov a dosiahnuť čo najvyšší zisk mieria práve na deti. Sú ľahko manipulovateľné a aj keď deti nemajú vlastné finančné prostriedky, rodičia pri nákupoch väčšinou podľahnú nátlaku svojich detí.  Odborníci dokonca skúmali tzv. „fenomén otravovania“. Deti stále dokola opakujú tie isté otázky/požiadavky, a rodičia nakoniec ustúpia.

 Detské reklamy tu boli už od 50 rokov ale bolo ich podstatne menej. V 70 rokoch sa z detskej reklamy začal stávať samostatný odbor. Vtedy sa začali objavovať negatívne reakcie. Niektorí ľudia boli presvedčení že deti sú reklamou klamané a bolo treba prijať opatrenia ako zákaz reklamy pre deti mladšie ako 8 rokov. V 80 boli ale všetky opatrenia a regulácie zrušené pod tlakom tvorcov reklamy.
Predtým čiastka, ktorú deti utratili rástla cca o 4% ročne. Po zrušení regulácií čiastka rástla o 35% ročne.

Najvýznamnejšie reklamné agentúry spolupracujú s detskými psychológmi s cieľom osloviť dieťa čo najefektívnejšie a vzbudiť jeho záujem. Prebiehajú odborné konferencie a psychologické výskumy, kedy psychológovia sledujú správanie detí v obchodoch, alebo pri bežných činnostiach. Skúmajú ako deti narábajú s produktmi. Prebiehajú testy, kedy zisťujú ako často dieťa žmurkne pri sledovaní reklamy. Kvôli týmto výsledkom deti nie sú schopné odolať reklame. Dalo by sa povedať že tvorcovia detských reklám sú podobní pedofilom – vyznajú sa v deťoch a vedia ako si ich získať.

Odborníci riešia tiež otázku etiky detskej reklamy, teda kedy je vhodné začať dieťa oslovovať reklamou. Približne v troch rokoch sú schopné zaregistrovať reklamu v televízii a v 4 rokoch si môžu vytvárať preferencie k značkám.

Avšak nie vždy deti vnímajú reklamu tak ako si tvorcovia reklamy myslia. V malom výskume skupinke detí púšťali reklamy s cieľom zistiť, ktoré sa im najviac páčia. Na spodnej priečke sa umiestnila reklama na Pribináčka kde malé síce roztomilo žvatlajú ale vrstevníci im nerozumejú. Medzi obľúbené a úspešné patria reklamy kde je jasné a jednoduché zdelenie, ktoré sa dokola opakuje. Najmylnejšie bola pochopená vianočná reklama na Kofolu keď si deti mysleli že propaguje zlaté prasa. Najobľúbenejšie medzi deťmi ale bola reklama Lahvinka. Nie je určená pre deti ale pochopili ju tak že „tá pani si asi myslela že tam je iný sirup“.

Najvýznamnejším prvkom v detskej reklame je značka. Predávajú sa figúrky, tričká, tašky, potraviny a rôzne ďalšie produkty práve s motívom obľúbených hrdinov z filmov alebo seriálov. Ak ukážete deťom dva balíčky rovnakých cereálií ale na jednom bude obrázok z rozprávky deti bez zaváhania povedia, že tie s obrázkom sú lepšie a dokonca tvrdia že sú ich obľúbené aj keď ich ešte nikdy nejedli.

Ďalšou výrazným prvkom detských reklám je spoločenská mienka. Reklama deti presviedča že ak si kúpia daný predmet budú niečo viac v porovnaní s ostatnými. Deti tak nadobudnú pocit že sú to čo vlastnia. Myslia si že značky ich môžu spraviť šťastnými.

Taktiež je reklama charakteristická tým že rozlišuje ženský a mužský rod. Dievčatám hovorí že sa musia pekne obliekať aby o ne bol záujem a chlapcov presviedča že „byť správnym mužom“ je spojené s agresivitou a drsnosťou.

Je množstvo rôznych nástrojov na reklamnú komunikáciu s deťmi, ako napr. sms alebo email. Reklamy sa môžu objaviť aj priamo v detských filmoch. Vznikajú hry zamerané na konkrétne výrobky.

Bratislava

Chcem len povedať, že sa mi tu páči.

Samozrejme, nie je to dokonalé. K dokonalosti tomu chýba veľký kus.  Bola by som radšej keby nemám susedov fajčiarov. Bola by som radšej keby máme s Matejom aspoň 2 poličky v chladničke a viac ako jednu skrinku na jedlo. Bola by som radšej keby máme vlastnú kúpeľňu. A bola by som radšej keby mi k domu nevedie taký hrozný stupák. (Ono by bolo ideálne keby máme niečo vlastné.) Ale dá sa povedať že je tu dobre.

Na druhej strane, páči sa mi naša izba. Je taká priestranná, vzdušná, svetlá a útulná. Máme krásny výhľad až do Rakúska. Síce som z neho spočiatku bola trocha nervózna (keď som bola malá, trávila som veľmi veľa času v nemocnici a ten výhľad mi to pripomínal) ale už som si ako tak zvykla a rada sa pozerám na to more blikajúcich červených svetielok. A tiež sa mi páči naša záhrada/dvor/zarastený kopec za domom.

Ale nie som si istá či tu bývam kvôli práci alebo pracujem kvôli bývaniu. No a tie brigády... To ani nestojí za reč blog.

P.S.: foťák musel zostať doma.

 Výhľad zo záhrady

Výhľad z okna

 Izbička 

Krásna kuchyňa

Z prechádzky za domom 

Môj názor na Fottofest

Už 4 rok po sebe som sa zúčastnila trnavského Fottofestu. Môj  názor? Ako každý rok. Nie je to súťaž pre mňa.

Ja ako začínajúci fotograf na tejto súťaži asi nemám šancu. Súperím totiž s profesionálmi. 

So svojím skromným starým objektívom, prípadne s mobilom odfotím niečo pekné čo ma zaujme, má to nápad a myšlienku. Bez akejkoľvek úpravy (resp. len s minimálnymi úpravami jasu, farby a možno nejaký filter) si fotky vytlačím asi na veľkosť A5 pretože na väčšie nemám prostriedky. A potom tam príde nejaký skúsený, starý (neberte to ako urážku) fotograf, ideálne cestovateľ, so svojím obrovským foto-delom, ktorý každú svoju fotku aspoň pol hodinu upravuje vo photoshope a vytlačí si ich minimálne na rozmer meter krát meter. Moje fotky proste zaniknú.

Niektorí tvrdia, že ak sa jedná o umeleckú fotku, sú úpravy nevyhnutné. Lenže pre mňa potom celý proces fotografovania stráca svoj význam. Veď úpravami si každý môže spraviť dokonalú fotku ako z ateliéru. Myslím že skutočný zmysel fotenia je v tom, dosiahnuť dokonalú (alebo aspoň skoro dokonalú) fotku bez úprav. Kto toto dokáže, ten je pre mňa skutočný fotograf. 

Ale som rada, že sa vždy nájdu ľudia, ktorým sa moje fotky páčia. Keď sa pri mne pristaví malé dievča a povie, že moje fotky sú najkrajšie, a že by som to mala vyhrať. To je to čo ma motivuje fotiť a zúčastňovať sa týchto súťaží aj naďalej.

A že mám cez objektív detský pohľad? No a čo. 

Pár vecí, ktoré platia o fotografovaní a foto-súťažiach:

• ak má byť fotka umelecká, stačí ju spraviť čienobielo
• ideálne je keď spravíš nejakú depresívnu fotku, plnú tajomna
• ak nevieš dobre fotiť, tak musíš ľudí fotkou aspoň šokovať
• ak ich nevieš šokovať fotkou, pripíš k nudnej fotke nejaký srdcervúci príbeh
• tvoja fotka nemusí byť kvalitná ak jej dáš kvalitný názov
• aby si uspel tak musíš mať fotky minimálne veľkosti A4 a foťák aspoň za 300 eur
• ak tvoje fotky sú aj pekné aj kvalitné ale porotci sa dozvedia že si fotil mobilom, skončil si
• ak nie si v nejakom fotoklube alebo nemáš veľa známostí, skončil si

Nepýtajte sa ma! Neodpoviem.

Vážne. Nie že by som chcela byť drzá alebo niečo podobné. Len proste nemám názor. A aj keby som nejaký mala, som zvyknutá, že hovoriť svoj názor nahlas, najmä v škole, sa nevypláca.

Nepáčia sa mi maturitné zadania z cudzích jazykov pretože sú všetky založené na tom "Aký je môj názor na...?" alebo "Čo si myslím o...?".
Ja fakt neviem. Nerozmýšľam bežne o veciach ako kriminalita v našej krajine, aké je moje obľúbené miesto alebo kto je môj idol. A keď si už aj nejakú odpoveď vymyslím, vzápätí príde tá zákerná otázka "prečo". "Prečo si to myslím?"
Lenže problém je v tom, že ja si to nemyslím. Je to len nejaká náhodná veta, ktorá mi v tej chvíli napadla ako prvá. A nechcite odo mňa aby som si ešte aj vymyslela prečo. To nie je hodina fantázie. Je to hodina cudzieho jazyka. Povedzte mi čo si myslím a ja vám to zopakujem v angličtine. Len prosím nechcite aby som vysvetľovala vlastné názory.