24. decembra 2014

Vianoce?

Dnes sú Vianoce.
Dnes sú Vianoce a ja vôbec nemám takú pravú vianočnú náladu. Neviem čím to je. Možno tým že vonku nieje sneh. A keď si predstavím čo ma dnes ešte čaká. Na obed privítať babku s dedkom, postaviť stromček, ozdobiť stromček, zabaliť darčeky, pripraviť stôl, sviatočne sa obliecť, ísť na "ježiškovskú" prechádzku...
Myslím že tieto rodinné Vianoce ma už prestali baviť. Áno, viem, že Vianoce sú predovšetkým o rodine. Ale stráca to svoje čaro keď je okolo všetkého taký humbuk. Babka je v strese pri robení večere, dedko chce ísť púšťať rachetle, sestra je urazená lebo na stromček nedáme tie hnusné ligotaavé vlasy (A to nehovorím o tom aká je otravná pri večeri, keď ona má dojedená a poskakuje pri dverách a kričí darčeky. A to už má 12.), tatino v nervoch rozpletá svetielka  a matka všetkých súri neviem kam.
Môžno to len ja vnímam takto prehnane, no už sa teším kedy budem vlastné Vianoce. To budú Sviatky pokoja a mieru.
A navyše, vianočné sviatky trvajú príliš krátko. Kým navštívite rodinu, kamarátov, známych, cudzích a náhodného okoloidúceho, a všetkých ostatných, už je skoro Silvester. A na Silvestra sa toto všetko koná zasa, akurát že už nie v sviatočnej ale v párty-nálade.
A tým pádom si Vianoce nedokážem poriadne užiť. Chcela by som deň po Vianociach len tak v pyžame prísť do obývačky, zapnúť si svetielka na stromčeku a vianočnú rozprvávku (Ale nie Popolušku ani Mrázika a ani iné tradičné a storočné vianočné filmy.) a jesť pri tom medovníky. To sa asi tento rok nebude dať, ani ten budúci, no pevne verím že tie ďalšie Vianoce už budem mať podľa seba.
Tak Šťastné a veselé.
A nemyslite si že Vianoce nemám rada. Ja len proste nemám rada ten chaos okolo.





9. novembra 2014

O káve

Zavíjanie vlkodlaka, Vysoké Tatry, vyrážka... Áno, aj takéto veci sa spomínajú na prednáške o káve.
Sedím v malej miestnosti pri okrúhlom stole a počúvam prednášku od kávového znalca. Už viem že v správnej kaviarni vedia napeniť mlieko bez kvílenia, že šálky majú postavené dole dnom, že vedia čo znamená espresso (teda sa vás nespýtajú či chcete veľké alebo malé) že rukovať musí byť vždy čistá, suchá a zohriata v hlavici...
Asi jediné čo som si z tej prednášky odniesla bolo, že už nikdy nepôjdem na kávu do B1.
A okolo mňa sedeli samí fajnšmekri, ktorí sa tvárili že sa neuveriteľne vyznajú v káve. Boli poslušne znechutení keď bolo niečo zlé a poslušne prikyvovali ak bolo niečo dobré. Cítila som sa ako v divadle.
"A teraz vám predvediem ako sa to nemá robiť. Ale ja to asi ani nezvládnem spraviť zle. Pretože som taký nechutne dobrý vo svojom obore. Všetci ma obdivujte.
 "Och aká hrozná pena na tom cappuccine, krásne Vysoké Tatry."
"A máme aj škoricu?"
Celé moje zdesenie zaklincuje úžasne (ne)vtipný vtip o škorici navrchu mliečnej peny.
Chvíľu premýšlam čo tu vlastne robím. Nepatrím sem. Nedokázala by som žiť s takou pretvárkou. Naštastie už čochvíľa odchádzame. Ešte si prezrieť kancelár majiteľa. (S ktorým si sa tak polovične už dohodla rozhovor,) Posledná zastávka je v pražiarni kde nám Znalec rozpráva o pražení kávy a ja mu už nevenujem pozornosť. Posiela do davu Hercov tanierik s mierne opraženou kávou a všetci ako na povel si zoberú jedno zrnko kávy, rozhryzú ho medzi zubami a tvária sa pritom neskutočne znalecky. Nechápem. Tak ešte narýchlo spravím fotky, dostaneme dva balíčky čerstvo upraženej kávy a ponáhľame sa preč.

21. októbra 2014

Chaotické plynutie

Rozhodla som sa že chcem byť herečkou. Na to by som ale asi najprv potrebovala kurzy rétoriky.
A preto asi zostanem pri kariére spisovateľky a ekonómky. Pomaly sa začínam aktívne pripravovať na súťaž z ekonómie, ktorá ma čaká. A tak sa učím menovú politku, všetko o eure a Eurosystéme a niečo z histórie národnej banky a podobne. A svoju kariéru spisovateľky rozvíjam písaním do školského časopisu.

Chcem si znova prečítať Metro. Bola to v poslednom čase jediná kniha, ktorá ma dokázala udržať v napätí, vtiahnuť do deja a po jej prečítaní som mala pocit že chcem viac. A všetky ostatné knihy sa mi zdajú len ako nekvalitné náhrady kvalitnej literatúry. A to znamená že keď som už oživila svoj šatník, je načase oživiť svoju knižnicu. A tiež "umŕtviť" zvyšok mojej izby. Nechcete niekto moje veci?

Za 25 dní sú voľby. Za 25 dní dosiahnem plnoletosť. 18 rokov. Neviem či mi to bude na niečo dobré. Jedine na to že si budem môcť sama kúpiť alkohol. A kúpim si aj cigarety. Aj keď ich nikdy nezapálim. Len si musím vybrať nejaké s peknou krabičkou.
Aj tak sa cítim staro. Cítim sa akoby som sem nepatrila. Neviem čím to je. Potrebujem zmenu. Konštruktívnu kritiku. Účelný minimalizmus. Niečo také. Mám chuť si ostrihať vlasy. Ešte neviem ako, kedy alebo za akých podmienok tá zmena príde. Ale určite musí prísť.  Len neviem či bude dobrá alebo zlá. Možno sa niečo zmení tým že dosiahnem tú pomyselnú čiaru dospelosti. Ale asi skôr nie. Každopádne neviem čo očakávať. Osemnástku som ešte nemala.

A túžim písať. Vymýšlať si moje vlastné postavy v mojom vlastnom svete. Ale nemám nápady. Pomaličky, kúsok po kúsku prichádzam o fantáziu a mám pocit že spolu s ňou prichádzam aj o city. Je to už druhý krát v poslednej dobe, čo tu spomínam city. Rozmýšlam nad tým akú veľkú rolu hrajú city v živote človeka. A sú podstatnejšie ako logika?
Čo ak máme v sebe len nejaký obmedzený priestor a je na nás či ho z väčšej miery vyplníme logikou alebo citmi. A mám pocit že ten môj priestor je skoro celý zaplnený logikou a racionálnym pohladom na svet. Aj keď tam ešte zostali nejaké city, ktoré mi stačia na plnohodnotný citový život, myslím že chcem viac.


20. októbra 2014

Keď neviem o čom

Od kedy začala škola, opúšťa ma fantázia. Veľmi rada by som niečo napísala ale neviem čo.



Ešte je len druhý mesiac a už nič nestíham, mám vo všetkom chaos a povinností nad hlavu. V dnešnej dobe si človek nemôže dovoliť byť týždeň doma chorý.
A môj hlavný problém je, že sa mi do ničoho nechce. Asi mi chýba nejaké motivácia alebo čo. Proste ma to nebaví. Budem sa učiť z internetu.

Cez víkend som piekla. Robila som tortu a kedže mi zostali nejaké zvyšné bielky povedala som si že z nich skúsim vyčarovať makrónky. Dala som dokopy recept asi zo štyroch rôznych zdrojov, nakúpila som potrebné veci a pustila som sa do toho. Zabralo mi to hrozne veľa času a nakoniec sa mi aj tak roztiekli a pozliepali. Niektoré som ale predsa zachránila, zlepila dokopy lekvárom (na robenie krému som už nemala energiu) a dopadlo to dobre.

A dnes som si spravila radosť a kúpila som si nejaké vonné sviečky. Takže teraz ma čaká horúca sprcha, s jablkovo-konvalinkovou vôňou a k tomu čokoláda Merci čo som dostala na meniny. A nakoniec antibiotiká.

1. októbra 2014

Krátke archívne písmo

Sedím vo vlaku a píšem. Píšem vety čo nedávajú zmysel. Aký som to spisovateľ keď nemám ani pero?

Za oknom sa mihajú lány obilia, slnečníc, kukurice. A nad tým všetkým sú búrkové mračná. Dúfam že bude pršať.

Klavír. Kvapky vody udierajú do klávesov a vytvárajú melancholickú daždivú melódiu. Holuby na korze smutne pozerajú na prázdne chodníky. Opustené výškové budovy na mňa pozerajú prázdnym pohľadom špinavých okien. Oblečiem sa do šiat z makových lupienkov a na uši zavesím čerešňové náušnice. Ústa si narúžujem jahodou a bez topánok vyjdem do daždivého mesta. Nick si spieva dolu ulicou. Chytí ma do náručia a tancujeme spolu pomalé tango.



19. septembra 2014

I hate people.

 Ľudia sú citovo chladní kvôli ľuďom. Keby som žila so zvieratami nebola by som taká aká som.

 

Vraj som citovo chladná. Ľudia mi to stále vyhadzujú na oči akoby mi to vyčítali. Lenže ja som sa predsa taká nenarodila. Za to môžu len ľudia. Oni ma zablokovali.
Zakaždým keď som prežila nejakú citovú traumu, kúsok mojich citov akoby zmrzol. Vždy sa bojím že ak sa druhý krát niekomu otvorím, znova to dopadne zle. A preto sa mi prosím nečudujte že som citovo chladná.
Ľudia potrebujú k svojmu životu drámu. Potrebujú citové napätie. Niektorí sú od neho priam závislí. Aby sa im potom nestalo že tie svoje city budú napínať príliš a ony prasknú.
Nerozumiem tomu. Robí vás to šťastnejšími? Cítite sa lepšie keď prežívate svoju vlastnú telenovelu?
Čo na tom kto vidí?
Ja chcem prežiť pokojný život bez citových výkyvov.

Zvieratá nič takéto nepoznajú. Nemajú city. Majú emócie, Poznajú strach, radosť, lásku, smútok. Ale nepoznajú žiarlivosť, závisť, nenávisť...

Chcela by som žiť so zvieratami. Žiť s nimi v lese. Aby ma odnaučili od citov. Vnímala by som len čisté emócie. A nebola by som chladná.


A možno by som najradšej bola vlk samotár.

(Možno sú to blbosti ale začínam mať pocit že to aj tak nikto nečíta, takže je to jedno.)

16. septembra 2014

Listy z East Pointu 2

East Point. Krv, pot a slzy. 9 dní slobody pri výcviku na vojenskom tábore. Pozdravy z frontu. Diel druhý.

12.8.
Prízvuk mám stále horší a horší. Môj západoslovenský sa mieša so stredoslovenským a hlavne východoslovenským.
Máme asi pauzu po obede. Čakáme na nástup. Ráno pršalo a tak sme nemali rozcvičku. V noci mal byť prepad ale nebol. Aj tak som spala oblečená. A keďže som mala veľmi plytký spánok skoro som sa nevyspala. Na programe sme dnes mali prežitie-oheň a potom sebaobranu. Som trochu dobitá ale som rada že sme nemali rozcvičku.
-Zatiaľ končím. Moje zapisovanie bude asi zo dňa na deň kratšie.
Na tomto tábore sú najlepšie večery. Celý tábor má takú radostnú a voľnú atmosféru.
-Končím. Večierka.
-Zabudla som dopísať že prvé na programe bolo zlaňovanie. Mali sme si sami uviazať sedák a potom sme vyšli na kopec kde nás pripli na lano a rozbehli sme sa z 22 metrovej výšky do prázdna.

13.8.
Dnes je počasie hrozné. Celý tábor je ponorený v hlbokej depresii. O piatej bol nástup, takže sme vstávali 4:30. Od rána prší. Mali sme ísť na taktickú obhliadku neznámeho terénu ale kvôli dažďu pôjdeme asi až za hodinu. Tak teraz všetci čakáme na chatách oblečení, v šiltovkách a topánkach. Je mi zima, chce sa mi spať a môj žalúdok zanovito odmieta prijať šunkový chleba.
-Čakáme na cestu.
Na cestu sme napokon vyrazili. Pršalo nám skoro celý čas. Všade bolo blato a skoro všetci sa šmýkali.

14.8.
Stále tu prší. Stojím v okne a pozorujem dážď. Vojna je krutá. Stále je tu na mňa väčší nátlak a preto aj menej píšem. Ale momentálne sedím na chatke, počúvam ruské balady a klopanie dažďa. Taká vojnová romantika. Včera večer mi prišlo ťažko a tak som musela ísť k doktorke. Dala mi čokoládu a nohy som si vyložila na stenu.
V noci bol poplach - prepad tábora, a tak nás vyhnali von. A druhý krát nás vyhnali kvôli búrke. Čakali sme v spoločenskej miestnosti, potme lebo vyhodilo elektriku. Takže v noci som toho moc nenaspala a ráno mi bolo znova zle. Vyšla som v kraťasoch na rozcvičku a inštruktor ma rovno odviedol k doktorke. Celé predpoludnie som prespala.
Po obede som už išla hrať aj painball a airsoft. A keďže som predobedom nedostala nožík, pri varení gulášu som robila veliteľku.
-Ochvíľu bude nástup na večeru. Už končím.

16.8.
Už ani nemám kedy zapisovať. Naše družstvo sa pripravuje na súťaž. Včera sme sa učili pochodovať, robili sme topografiu a viazali sme laná. Včera sme tiež absolvovali rambo dráhu. Doslova od hlavy až po päty sme boli od blata. Museli sme zjesť nechutnú medicínu a ísť do dekontaminačnej sprchy.
Veliteľ nám včera sľúbil že ak budeme mať do večera copíky dostaneme pochvalu. Dostali sme. Potom sme sa ešte do noci rozprávali s veliteľom a inštruktormi, ktorí prišli. A po dokončení rajónu v chatke som sa až do večierky rozprávala s chalanmi . Keď začali trúbiť večierku už sme boli len traja.

19. augusta 2014

Listy z East Pointu

East Point. Krv, pot a slzy. 9 dní slobody pri výcviku na vojenskom tábore. Pozdravy z frontu.

10.8.
Píšem z vojenskej základne East Point. Vojna je krutá. A to je ešte len prvý deň. Moje písanie často prerušuje rozkaz na nástup, výcvik alebo kontrolu... Čiapku z hlavy už ani neskladám a štítok s menom strážim ako oko v hlave. Moje modré náramkové hodinky sú teraz mojim najväčším pokladom. Pero mi už nepíše a preto píšem fixou.
Dnes sme sa učili viazať uzle, stavať prístrešky a čítať z mapy. Robili sme taktiku na otvorenom priestranstve aj v lese.
Utekám na nástup. Pokračovať budem večer.
-Na večernom nástupesom dostala 3 pochvaly. To znamená povýšenie. Slobodník.
V skratke sa pokúsim opísať naše podmienky tu na vojenskej základni. Práve sedím na zábradlí terasy dievčenskej chatky. Vedľa majú chatku inštruktori, ktorí sedia vonku, fajčia a rozprávajú sa.
Každú chvíľu tŕpnem aby som náhodou nespravila niečo čo nesmiem. Aby som nepovedala nejaké "škaredé slovo", nemala ruky vo vreckách a iné, mne zatiaľ neznáme veci.
Teraz je 9 hodín večer s my už hodinu a štvrť máme voľno. Keďže ho tu asi nebudeme mať veľa snažila som napísať čo najviac. Pre dnes to ale bude všetko. Idem si asi vyprať, spraviť stĺpčeky v skrini a osprchovať sa.
P.S.: chytám východniarsky prízvuk.

11.8.
Polovica druhého dňa je už za mnou. Momentálne prebieha obnova bojaschopnosti. O druhej máme nástup. Pred obedom sme mali taktiku v horskej riečke. Chytili sme do rúk raft a cez bahno a bariny sme sme sa dostali k rieke. Bola riadne studená. Ale taktika je taktika, takže zatnúť zuby a ísť. Po riečke nasledovalo horolezectvo. Na skalu som išla, vyliezla som ale kedže mám panický strach z výšok mala som po zlezení mierny emočný šok.
Zatiaľ končím. Utekám na nástup.
-Na zdravotke bolo treba zostaviť provizórne nosítka na prenos raneného. Prenášať sme mali doktorku ale nakoniec som bola figurína ja. Nebolo to najlepšie, mykalo ma horšie ako na nákladnej lodi ale kľudne by som sa takto nosila celý deň.
.Končím. Večierka.

18. júla 2014

Úvahy piatkového večera

S kvalitnou hudbou je celý svet epickejší.
Zažili ste už niekedy hudobný orgazmus? Taký ten pocit keď idete so sluchátkami po ulici a zrazu vám začne hrať úplne epická pesnička. Naskočia vám zimomriavky (čo v lete nemôže byť na škodu) zrýchli sa vám dych, srdce začne prudšie byť vy si so širokým úsmevom takmer začnete spievať na ulici. Keby do toho ešte začalo pršať môžete si povedať I singing in the rain. Keď ste na drogách môžete si povedať I found myself in wonderland. A ak máte náhodou filozofickú chvíľku môžete si do toho pospevovať All we are is dust in the wind.

A teraz prudké premostenie ak nie dokonca skok cez rieku. Zamýšlali ste sa niekedy nad životom? Viem že to k pozitívnej nálade väčšinou neprispieva ale občas to fakt stojí za to.
Štýly života sa podľa mňa dajú ľahko spoznať na rodinných stretnutiach. Zisťujem, že tento spôsob života sa mi prestáva páčiť. Hra na luxus. Všetci majú zdvihnuté malíčky a rozprávajú reči a klebety na úrovni. Pijú luxusné šampaňské s jahodami zo stopkových pohárov a napchávajú sa luxusnými chlebíčkami. Sedíme v luxusnom altánku pri stole s bielym obrusom. Všetci sú luxusne oblečení a keď ich náhodou postrieka voda hnevajú sa.
U XYZ všetci behajú v teplákoch alebo kraťasoch. Sedia pod stromom na rozheganých stoličkách, pri stole, v ktorom sú do špiny vyškrábané obrázky. Lacné, ale dobré červené víno sa pije z malých, akoby zaváraninových pohárov. Podáva sa to čo práve rastie na záhrade. Okolo skáče veľký pes ale nikto sa nad tým nerozčuľuje.
Takto ma to baví viac.

16. júla 2014

Letné trápenie (alebo nie?)

Vraj sme tak starí na koľko sa cítime.
Mám 17 rokov 8 mesiacov a 1 deň.
Cítim sa prinajmenšom ako 30.

Som pubertiačka s krízou pubertálneho veku a s dušou osamelej tridsiatničky. Takej čo ráno chodí do práce, vráti sa večer, unavená po celom dni si dá sprchu, zoberie do ruky knihu a k celej dokonalosti tejto sladkej tragédie chýba už len pohár červeného vína v ruke. Večer nemôže spať a len sa nepokojne prehadzuje na posteli, pod ktorou akoby tleli žeravé uhlíhy. A ráno, zrejme kvôli zmenám tlaku alebo počasia alebo neviem akej poondiatej insomnii vstáva o 5.
Nesťažujem sa. V celkovej podstate mám rada svoj život. Život ako taký.
Nepoužívam síce slová ako latentný alebo žoviálny ale zato sa vyžívam v recesistickom a metaforickom chápaní sveta. Bavia ma dvojzmysly.

Možno sa zdá že teraz táram (píšem) trochu odveci, jedno cez druhé. Ale je to len prúd mojich myšlienok v ich najčistejšej forme. To že myšlienky sú ovplyvnené rôznymi vonkajšími vplyvmi je už nepodstatné.
Mám rada ľudí, ktorí majú vo svojom živote osvietene jasno. Niečo ma na nich fascinuje. Ale cez ich osvietenie som si ešte asi nestihla všimnúť čo.
Ale mám rada aj obyčajných, milých ľudí, ktorí sú osvietení akurát preto že pracujú v obchode s lampami.
Ale keď napríklad potrebujem potešiť alebo inak povzbudiť potrebujem priateľskú radu, takú pravú a od srdca s jemným nádychom racionálnosti, logickosti a jasných argumentov, ako dieťa s Aspergerovým syndrómom (nechápte zle moje čierne prirovnanie). Nepotrebujem naučené motivačné a kvázi povzbudzujúce citáty z múdrych kníh alebo internetových stránok. To naozaj nie.

25. júna 2014

Our trip to London

Moc sa mi o tom nechce písať. Možno preto že takéto veci neviem dobre podať. Ale podľa zákonov Klišé by som mala. Takže si tu teraz sedím v 2. B pri katedre a píšem vety.

Odchádzali sme asi o 10. Spolu s nami už v autobuse boli aj študenti z Levíc, ktorých sme vôbec nevnímalí, narozdiel od spiatočnej cesty. (Mimochodom v piatok asi pôjde naša anglická skupinka do Levíc na stretko.) V Brne sme naložili Znojmákov a potom sme už išli. 26 hodín cesty. Každé 4 hodiny 20 minút prestávka. Vodič bol mimoriadne priateľský. Vlastne až príliš.
Ako prvé sme prišli do Babbacombe, čo bolo blízko pri mieste nášho ubytovania. Boli sme na pláži a v minimestečku.
A potom sme sa mali ísť rozdeliť do rodín. Na parkovisku sa to hemžilo čudnými ľuďmi. Hovorím si-dúfam že nebudem mať túto. A v tom počujem moje meno. Zákon schválnosti. Na prvý pohľad sa zdali byť milí. Ale hneď prvý deň sa z nich vykľuli šialenci. Nebudem to nejak bližšie rozpisovať. Poviem iba to že ma vyhnali zo sprchy a schudla som tam 4 kilá. Našťastie druhú rodinu sme mali dobrú a nedostali sme žiadnych moslimov.
V skratke opíšem náš program. Pochodili sme Torbay- jeho mestské časti. Vždy dopoludnia škola a popoludní výlet. Na našom metingpointe sme mali byť 7:25. Vstávali sme o 6 a domov sme prichádzali o 19. A tak som tretí deň z nedostatku jedla a spánku takmer skolabovala v autobuse.
Skrátim to a prenesiem sa rovno do Londýna. Boli sme tam len chabých 10 hodín. Potrebovali by sme minimálne 2 dni len na prejdenie celého Britského múzea. Ale inak to bolo fajn. V Národnej galérii pekné obrazy, na Trafalgar Square koncert na oslavu narodenín MasterCard. Videli sme Big-Ben, Buckinghamský palác, Windsor, Tenžu, London Eye, Stonehenge a všetko ostatné čo by sa patrilo vidieť v Londýne.
Celkový dojem z výletu: dobrý. Cesta naspäť nám ubehla rýchlejšie, na trajekte som sa hrala na Titanic.
Kúpila som si veľa oblečenia a kníh a tiež som nakúpila veľa darčekov. Keby som mohla ešte by som sa do Londýna určite vrátila.
To je koniec veľmi obšíreneho opisu nášho anglického výletu.
+v ďalšom príspevku pridám fotky.

10. júna 2014

John Grey - kapitola 4.

Asi mesiac po tom, ako John prvý krát navštívil podzemný Bar začal mať čudné obdobie. V práci si vzal voľno a na čas prerušil styky s ľuďmi.
Vonku bola silná búrka a on sa práve nepokojne prehadzoval na posteli. Mával také živé sny, že sa mu stávalo že ich nevedel odlíšiť od reality.
Stál na pláži s bielym pieskom a zamyslene pozeral do jasnomodrého oceánu. Keď sa mu vlnky dotkli nôh, odhodlal sa a rozbehol sa v ústrety vode. Nadšený plával stále ďalej a ďalej. Zo začiatku to šlo ľahko, ale čím dlhšie plával, tým to bolo horšie. Chcel sa vrátiť na pláž, no keď sa obzrel už ju za sebou nevidel. Zdalo sa mu ale, že pred sebou niečo vidí. A tak plával stále ďalej a ďalej.
Zrazu sa more rozbúrilo. Johna zaliala jedna veľká vlna.  A za ňou ďalšia. A ďalšia. A ďalšia. Pomaly mu dochádzali sily aj kyslík. Zahmlievalo sa mu pred očami a keď si už myslel že sa utopí...
Zobudil sa. Vonku stále pršalo. Cez otvorené okno mu na nohy dopadali studené kvapky.
Posledné čo si z toho sna pamätal bol oranžový záblesk. Bol to snáď záchranný čln? Blesk? Alebo to bolo to dievča, o ktorom sa mu snívalo minulú noc, a ktoré zahliadol na tanečnom parkete?  John si nikdy neprial viac spať ako v tomto momente.

4. júna 2014

Len také zápisky...

Človek si dá dve lyžičky nutely a hneď mu je akosi sladšie na duši. Problémy sa zrazu zdajú byť maličké a ťažkosti ľahké. Tak som stála v okne a pozerala na záhradu. Keď raz budem mať dom, budem tam mať veľa okien. Doma mám z okna výhľad na svoju záhradu a na ďalších 5 záhrad našich susedov. A keď sa vonku zotmie do okna mi ako maják svieti veľká tabuľa s veľkým K ako Kaufland.
V škole mám z okna výhľad na ulicu. Zopár ihličnatých stromov, strechy domov, na ktorých sedia holuby. A za tým všetkým sa črtá silueta cukrovarských komínov. Alebo je to možno továreň na oblaky, už presne neviem.
Toto školské okno je pre mňa záchranou počas nudných vyučovycích hodín, keďže sedím celkom blízko. Sledujem ako sa lampa v triede odráža od skla a to všetkému ešte dodá štipku magickosti. A na toto všetko pozerám cez žalúzie, ktoré sú už dávno pokazené, takže manipuláciu s nimi obmedzujeme na minimum.


Myslím že predná a zadná časť mačky žijú svojim vlastným životom. Zistila som to keď som sledovala tú moju pri love. Niečo dočahuje prednými packami a zadné medzitým krúžia okolo. A zrazu mačka spraví kotrmelec. Jej hlava sa nachádza medzi jej zadnými packami. A hneď nato sú jej packy z boku. Je to ako rozhovor.
-Hej nohy, ako sa máte?
-Ale ujde to. A čo ty, zvyšok tela?
-V pohode.
-Tak zase niekedy nabudúce.
-Majte sa!

27. mája 2014

Kam zmizol "Zajko Dobrá nálada"?

Všetci by to chceli nemôžu to mať.
Ani ja nemám ten flash, z ktorého budem high.
Dnes v noci moje telo nepôjde spať,
Budem sa učiť a písať až do rána.

Celkovo ma to nejak prestáva baviť. Už neviem čo zo sebou. Mám stále nedostatok času a pritom ním plytvám. Najradšej by som prerušila komunikáciu s vonkajším svetom. A žila len v tom vnútornom.
Občas rozmýšľam či vlastne má nejaký zmysel všetko to, čo robím. Či má zmysel že sa snažím. Či sa vôbec oplatí sem niečo písať. Aj tak sa asi nič nezmení.

Ale potom mám pocit, že som len ufňukaná puberťáčka čo sa na všetko sťažuje. A tak si pred oči vyzdvihnem všetky tie skvelé veci v mojom živote.

Včera som bola na koncerte Tomáša Klusa. Nie že by to nebolo epické. :) Máme s ním fotku aj podpis.
Myslím, že byť hviezdou je docela unavujúce. Odohrať dvojhodinový koncert a potom sa ešte 2 hodiny usmievať na ľudí. Ale asi to bude tá daň za slávu.
Jedno sympatické dievča ku mne prišlo a len tak ma objalo. Zlaté. A bolo tam aj veľa sympatických chalanov. Ale všetci boli balení. A navyše, ja už svojho super chlapa mám a nadovšetko ho milujem.

A pribudol mi do zverinca jeden malý pes. Teda dievča-pes. Zora. Čudné meno. A tak sa teraz staráme o psie bábo. A "mačiatko" zachvíľu bude mať mačiatka.

A tak mi je dobre. A aj tak sa niekedy pozerám na svet zaslzenými očami. Ako dneska pri búrke. Obloha plakala so mnou.

19. mája 2014

John Grey - kapitola 3.

Snívalo sa mu že vedľa neho leží  dievča s medenými vlasmi, ktoré na okamih zazrel na tanečnom parkete. O to ťažšie sa mu vstávalo, keď sa ako vždy sám, zobudil do sychravého rána. Počasie pripomínalo skôr mrzutý pondelok ako nedeľu. Obloha vonku bola tmavo-sivá a vyzeralo že bude pršať. John vstal a len v tričku a trenkách si šuchtavým krokom šiel uvariť svoju obľúbenú čakankovú kávu. Cestou sa poobzeral po svojom  byte. Bol malý ale zato priestranný a útulný.  Jeho vybavenie bolo až príliš jednoduché. Namiesto skríň a poličiek tu mal prevažne veľké škatule.  Celá spálňa sa skladala z manželskej postele na zemi a z nočného stolíka. Na písacom stole, ktorý zároveň predstavoval aj jedálenský stôl, bol položený notebook, stojan na perá, veľa papierov a malá lampička.
Žlté kachličky v kúpeľni krásne kontrastovali s modrým závesom, zakrývajúcim sprchový kút. Ošúchané zrkadlo, visiace nad obitým umývadlom, osvetľovala žiarovka a vianočné svetielka. Nechala mu ich tu spolubývajúca pred 3 rokmi. A spolu s nimi aj prešívanú prikrývku, ktorá teraz ležala na jednej zo škatúľ.
Kuchyňu predstavovala nízka chladnička, na ktorej bola položená miska ovocia, a kuchynská linka v rohu.
Červená sedačka v obývačke dodávala bytu kvapku života. Po zemi sa povaľovala hŕba kníh a podušiek rôznych tvarov a veľkostí. V rohu boli nenápadne uložené plátna, štetce a farby.
Johnov byt mal dve veľké okná. Jedno z výhľadom na ulicu a jedno na malý park, kam chodili ľudia behať.
V lete tu býva teplo a dusno. Zatiahnuté závesy zabraňujú vstupu horúcich slnečných lúčov a celý priestor je vtedy presvietený na červeno. V zime najväčšie teplo poskytuje elektrický ohrievač a šálka kávy na stole.
Ako sa tak pozeral opantala ho prázdnota. Zrazu chcel mať niekoho, kto by mu sem priniesol trochu oživenia. Niekoho, kto by si vedľa neho ľahol do a vďaka komu by sa biele steny zapĺňali fotkami.
„Mohla by byť ryšavá.“
 A tak sa John rozhodol, že si zaobstará mačku.

15. mája 2014

John Grey - kapitola 2.

Keď vyšiel na ulicu najprv nevedel kam sa dať. A tak prešiel cez cestu a išiel len tak. Takto bezcieľne a rozmýšľajúc prešiel asi 3 kilometre až si uvedomil že sa ocitol v časti mesta, v ktorej nikdy nebol. Domy tu boli sivé a ošúchané až na jeden, ktorý sa tváril ako nejaký slušný podnik. Do vnútra sa vchádzalo po schodoch dole. Bolo to niečo ako klub, kde ľudia tancovali, sedeli pri bare, len tak postávali pri stene alebo sedeli na zemi a zhovárali sa. Hrali tu zmes takmer všetkých štýlov od retro, cez pop, reggae, swing, rock až po jemný metal. John prešiel na koniec miestnosti, kde za rohom našiel mierne pootvorené dvere. Tie viedli do miestnosti s tlmeným svetlom a opojnou ťažkou vôňou santalu. Po zemi boli mierne chaoticky poukladané matrace a podušky a medzi nimi boli uložené nízke stoly. V tejto časti baru ľudia pili čaj a fajčili vodné fajky.
Johnovi sa zdalo, že je Alica a ocitol sa v krajine zázrakov.
Nejaký chlapík z najbližšie sediacej skupinky ho ponúkol čajom a prizval ho si sadnúť k nim. A tak John zvyšok večera strávil v spoločnosti ľudí, o akých sa mu ani nesnívalo a zdalo sa, akoby ani nepatrili do toho hektického sveta. Domov sa dostal až o druhej ráno a unavený zaspal.

13. mája 2014

John Grey

John Grey sedel doma a poriadne sa nudil. Bola sobota večer a on nejak nemal čo na práci. Volal Jane ale tá bola na rande so svojim priateľom. Napísal e-mail Emily ale tá bola u kamarátky.  Joshua musel ísť so svojou sestrou na pohotovosť a Antoan bol práve v zahraničí.
 „Keby som mal aspoň psa alebo mačku. S takými zvermi je vždy sranda.“
John si teda obul svoje ošúchané tenisky a vyšiel zo svojho ošúchaného bytu na ošúchanú ulicu.
Väčšina vecí v jeho živote bolo ošúchaných. Do práce chodil roztraseným autobusom číslo 5. Po obede si chodil sadnúť do malej kaviarne, ktorej úroveň upadala zo dňa na deň až ju nakoniec zavreli. Väčšina z jeho oblečenia a topánok bola staršia a vymykala sa súčastnej móde.

John mal 24 rokov a pracoval v reklamnej agentúre. Plat mal celkom slušný, dokázal sa zabezpečiť a ešte mu aj zostalo na nejaké tie víkendové akcie v baroch. Mal však pocit, že už dlhšiu dobu jeho život stagnuje.
Jeho denná rutina mu už začala tiež pripadať ošúchaná. Ráno káva z hrnčeka s odbitým uchom. Potom utekať na zastávku na autobus do práce. V práci stále to isté dokola. Vybaviť objednávky a snažiť sa čo najviac vyhovieť zákazníkom. O 4 si vzal tašku a opustil svoj stôl s počítačom v jeho malom „kanceláriovom“ boxe. O dve ulice ďalej mal jeho obľúbenú kaviareň, kde milý ale nie práve najchytrejší predavač Larry robil skvelú mexickú kávu. Ak bol jeden z lepších dní, išiel John s priateľmi do írskeho baru, indonézskej reštaurácie alebo do Hawai clubu kde si opitý robili posmech z ľudí tancujúcich v palmových sukniach a s umelými  kvetmi  na krku. Inokedy, ako napríklad dnes, sedel doma a zväčša pracoval na objednávkach z práce. Dnes ho to ale prestalo baviť.

(P.S.: ak by ste veľmi chceli - pokračovanie nabudúce.)

5. mája 2014

Spovede a dobrodružná prechádzka

Prestávam mať pocit že toto je blog ako taký v pravom slova zmysle. Skôr mám pocit že je to naozaj len Niečo ako denník. Že si tu píšem zážitky pre seba, pričom sú voľne prístupné verejnosti. A je to aj niečo ako môj psychológ. :D Chodím sa sem vypísať.
V poslednej dobe ani nestíham sledovať ako mi život beží pred očami. Žijem zo dňa na deň a ani som si poriadne nestihla všimnúť že už je Máj. Že som bez peňazí, že je treba zachraňovať známky, že sa mi v izbe kopí bordel. Že stále neviem ako sa v pondelok o 11 dostanem z Nitry domov.
Práve využívam tú trochu času, ktorá sa mi naskytla po dlhom čase nad učebnicami.
Celkovo mám pocit že škola vo mne zabila kreativitu. Alebo jednoducho to moja múza už nevydržala a odsťahovala sa k niekomu inému. Takže ak sa v mojom okolí zjaví génius, budem vedieť prečo.

Nedávno sme boli s mojim drahým na prechádzke pri Váhu. Objavili sme tajný chodníček a tak sme sa vydali na prieskumy.
Naše putovanie sa začalo na slnkom zaliatej lúke. Všade okolo nás voňala tráva a rôzne bylinky. Po chvíli putovania sme sa pristavili a schovali sa medzi stromy. Odtiaľ sme neohrozene pokračovali v ceste. Prišli sme na čistinku kde sa vzadu v kroví schovávalo pár postáv. Podľa vzhľadu domorodci, ľudovo tiež nazývaní Feťákis. Nevšímali sme si ich a tak ani oni nás. Po krátkej pauze pri vode sme sa vydali ďalej. Za čistinkou cesta už ďalej nepokračovala. Nechceli sme riskovať a ísť naspäť okolo domorodcov a tak sme sa rozhodli presekať sa našimi drevenými mačetami. Miestami to šlo ľahšie, inde ťažšie. Museli sme sa chrániť pred krvilačnými beštiami, takzvanými Kliešťami a Komármi. Prišli sme na miesto kde boli stromy osekané a na zemi ležali rôzne palice a koly. Som si istá, že na tom mieste domorodci vykonávali svoje obrady a rituály. Ako talizman pre šťastie sme si odtiaľ odniesli dve biele paličky. Posledný úsek našej cesty bol najnamáhavejší a takmer neschodný. Ale po výstupe na mierne zvažujúci sa svah, sme sa dostali na malú vyhliadku. Miesto bolo obkolesené bielokvetými stromami a bol odtiaľ výhľad na betónovú rieku vinúcu sa pozdĺž krajinou. Tadiaľ sa premávali kovové príšery na gumových kolesách. Dávali sme radšej pozor aby nás žiadna nezahliadla. Na tomto mieste sme odložili mačety a odhodili oštepy a vstúpili do reálneho sveta.
Išli sme ešte ku kasárňam a do lesov smerom ku kempingu. Potom ešte do Lídlu pre nejaké dobroty a hurá pozrieť si nejaký dobrodružný film. :)

Chcela som tu ešte písať o mojom výlete do Holandska, ale nejak na to nemám... náladu? chuť? Takže to obmedzím na pár slov.
Tulipány, bicykle, marihuana, homosexuáli, veterné mlyny, vodné kanály.  400 fotiek. Pekná architektúra, Metro.

V blízkej dobe sa chystám do Benátok takže to potom asi nejak zhrniem do kopy.

A to je asi tak všetko čo som chcela dnes povedať.

27. apríla 2014

No tak sa pýtam


1. Prečo sú sedmokrásky biele?
2. Prečo majú Ázijci šikmé oči?
3. Prečo sú niektorí ľudia zlí a druhí dobrí?
4. Prečo majú niektorí ľudia v hrdle zlato?
5. Prečo je voda modrá aj keď je priesvitná?
6. Prečo srdce cíti lásku aj keď je len sval?
7. Prečo dospelí nerozumejú deťom?
8. Prečo je ovocie sladké?
9. Prečo majú zajace dlhé uši a krátky chvost?
10. Prečo sa niektorí ľudia na seba tak veľmi podobajú?
11. Odkiaľ sa berú pocity?
12. Stvoril človek krásu alebo krása tvorí človeka?
13. Je láska ako voda?
14. Dá sa život vykresliť farbičkami?
15. Prečo sú malé dievčatká väčšinou v ružovom?
16. Kam odchádzajú zabudnuté spomienky?
17. Prečo sa ľudia tak radi pozerajú do budúcnosti keď najkrajšia je sila prítomného okamihu?
18. Dá sa pozerať z nadhľadu aj keď si na dne?

19. Išli by ste na koncert keby ste boli hluchí?

10. apríla 2014

"Kúzelné miesto"

Nie je to nič extra. Ale mňa to potešilo.
Trošku som sa ponáhľala preč z domu, pretože tam bolo trochu "dusno".  V tom zhone som si ale zabudla zobrať peňaženku a mobil. Vrátiť som sa pre to nemohla. A tak som sa len tak túlala po meste. Nevedela som čo mám robiť, kam mám ísť. Našla som si však perfektné útočisko. Môj malý kúsok vysneného sveta. A našťastie som mala so sebou (ako správna spisovateľka) svoj zápisník a perá. Takže si teraz môžem zapísať presne tie myšlienky, ktoré som mala vtedy.

Nedeľa, 14:20
Neverili by ste, aký zvláštny pocit človek môže mať, keď si sadne k stolu roky zavretého rýchleho občerstvenia. V tejto starej búde sa kedysi predávali rôzne nezdravé fastfoody. Stále tu visia tabule s nápismi ako cigánska, langoše, zapekačka a podobne. Vysmážaný rezeň-2 eurá.
Celé to tu má akoby grécku atmosféru. Podlaha je z krásnych kamenných dlaždíc, ktoré ani po rokoch nestratili svoje čaro. Malý domček, v ktorom bola zrejme kuchyňa je natretý na bielo-modro a k tomu sú prispôsobené aj lavičky a stoly vonku. Ani si nepamätám kedy to tu bolo otvorené. Myslím že táto pouličná reštaurácia bola od nepamäti zavretá. Aj keď možno...
Na to že je to už roky zavreté, to vôbec nevyzerá schátrane.
Chodila som okolo tej búdky nespočet krát, ale nikdy mi nenapadlo ísť si sem sadnúť. Aj dnes som tu len čírou náhodou. Dalo by sa povedať že som utiekla z domu, lebo sa to tam nedalo vydržať. Počkám kým sa to ukľudní a vrátim sa. Ale v tom zhone som si zabudla zobrať peňaženku a telefón. A kľúče tiež. A tak som sa opustená túlala mestom, až som prišla sem. Keď som vošla, nalepila sa na mňa pavučina, čo svedčí o tom, že tu už dlhšie nikto nebol. Stôl aj lavičky sú zanesené nánosmi prachu a špiny. Je to teraz niečo ako moje útočisko, kým sa vrátim domov. A tak tu sedím a píšem. A mám taký dobrý pocit na duši. Zvnútra toho prístrešku je celý svet vzdialený. Akoby všetko vonku bola len halucinácia. Desiatky áut vlastne neexistujú. Ľudia idúci po chodníku sú len preludy. Výklady obchodov, semafory, činžiaky... To všetko je len výplod mojej fantázie. V skutočnosti sa všetko zastavilo a zaniklo pred pár rokmi. A tak tu sedím, pijem neexistujúcu kávu a dúfam že niekde sa nájde človek, ktorý je skutočný.

Ktovie čo si o mne myslia tie stvorenia tam vonku.Nejaké smiešne dievča vo veľkej košeli sedí pri stole opusteného fastfoodu a niečo si píše. Také netypické pre túto dobu smartfónov.
Konečne som našla svoj vlastný svet.
(Ale horšie je, že v mojom svete nie sú hodiny, takže nemám poňatia o čase.)

A bodku tomu dáva dedko na zelenom vozíku.

Ale začína mi byť zima. Asi pôjdem domov.
 

4. apríla 2014

Sama (sebou)

Myslím že som opitá. A to pijem ešte len tretí alebo štvrtý pohár. A že čo pijem? Čokoládovo-karamelové cereálie. Vzduch je nasiaknutý vôňou dymu, čokolády a jari.
Slnečné okuliare na mňa smutne pozerajú spoza tmavých skiel. Vonku je však tma. Ja sa ale cítim ako v najhorúcejšom letnom dni. Láska mi vošla do hlavy. Alebo možno som len ja vzala do hlavy lásku. Nech je to ako chce, je to fajn.
Na tento deň sa vzdávam kvetov.

Možno dostanem slobodu.
No bojím sa, že aj potom sa budem držať tyčí neexistujúcej klietky.
Možno mi priveľa poézie lezie na rozum.
A asi preto píšem tieto nezmyselné riadky.

Mám pocit že sem nepatrím. Len ešte neviem kam.
Kto som? Načo som? Kam idem? Na tieto odpovede ešte nemám konkrétnu odpoveď, ale viem, že nejaká je.

3. apríla 2014

Tvorivá stvora

Tvorivosť má malý otvor
tak ho v svojej hlave otvor.

Možno je to tým, že ma prestala baviť matika. A možno je to tým, že je jar a inšpirácia číha na každom rohu. Nech je to tak, či inak, každopádne som začala tvoriť.
Byť tvorivá je super. Mám pocit, že konečne robím niečo plnohodnotné. Niečo čo ma baví. Niečo čo má zmysel.
Takže som sa rozhodla, že budem umelec. A najlepšie nepochopený.

Konečne prišlo to tvorivé obdobie, ktoré som potrebovala. V zime moja fantázia trochu stagnovala. A možno sa mi len rozum pozastavil nad nedostatkom snehu.
Ak by som to mohla vyjadriť vo farbách, čo ja rada, bolo by to asi ako pestrofarebný výbuch. Jemné odtiene zelenej, s bielou, žltou, ružovou, so štipkou červenej a sýtomodrej.

Za posledný týždeň som vytvorila kvetinový veniec, kvetinovú čelenku, 5 organzových kvetov, jednu dúhovú dreveno-klincovo-nitkovú dekoráciu a parádny obraz. :)

A ako súčasť mojej dráhy umelca tiež čítam veľmi zaujímavé, umelecké knihy:
Martin Page-Ako som osprostel
Pavel Hirax Baričák-V tichu
Daniel Hevier-Ťahák na básne

pozerám inšpiratívne filmy:
Noah/Noe
In time/Vyměřený čas
Summerhood/Letní kamp
Worlds Away/Vzdialené svety

a počúvam očarujúcu hudbu:
Brian Crain
N3O
Delik

Mám chuť ostrihať si vlasy po plecia, nafarbiť si ich na tyrkysovo, umelecky a ležérne nosiť veľké košele a prechádzať po ulici so slnečnými okuliarmi a foťákom v ruke.

23. marca 2014

20 kvapiek dažďa

Vonku prší a kvapky dopadajú na strešné okno v mojej izbe.
Znie to ako hudba, na ktorú nemám talent.
Po tvári jej ako kvapky dažďa stekajú slzy šťastia.
Snívalo sa mi, že som našla kľúč. No bol to len sen.
A tak z rozkoše nanesiem ďalšiu vrstvu rúžu.

Nebol to len planý mam.
Ako jarný dážď, čo pominie vo chvíli.
Veď ma stačil obrať o sny
ten môj prečudesný milý.
A tak, čakám ho pod brestom.
Pri tom strome obesenca.

Drahí bratia... A sestry...
Toto bola dvadsiata denníčková spoveď.

21. marca 2014

Môj top týždeň

Začnem asi tým že dnes je prvý jarný deň. Dozvedela som sa to až podvečer na hodine angličtiny. :D
Ale aj tak som celý deň prežila skvele.
Rekapitulácia týždňa:

Od pondelka vstávam asi o 5 ráno. Hovorí sa že Ranné vtáča búrka zmáča, ale zistila som že vstávanie skoro mi asi prospieva. Zrazu mám viac času na všeličo. 
V pondelok som mala v škole na desiatu tortu, ktorú som ukuchtila v nedeľu. (Som na ňu hrdá, takže sa musím pochváliť.) 
A taktiež som stretla veľa zaujímavých ľudí, s ktorými som sa už 100 rokov nevidela. Keď som sa večer vracala domov z mesta, cítila som sa tak jedinečne a povznesene. Obloha bola tmavá a búrkovo dramatická ale aj jasná a hviezdnatá ako vo vlahé letné večery. Stromy boli epickejšie, lampy žltšie, mesto a cesty prazdnejšie, vzduch viac prevzdušnený.
V utorok sme mali namiesto školy nejaké stupídne, sexistické divadlo, ktoré nás navádzalo na xenofóbiu a národnú hrdosť. Vďačím svojmu mobilu za prežitie tej katastrofy. No a potom sme si urobili výlet do Galanty. Konkrétne do nemocnice za kamarátom, ktorý havaroval na motorke (ale neskončil ako Jožo Ráž :D ). A večer som mala prvú hodinu speakovania. V stredu bol zatiaľ najlepší deň z tohto týždňa. Vstala som o 5 a o 6 som si išla zabehať.Prvý krát po roku a pre astmatika-nešportovca ako som ja, to bolo kruté. A nechápem čo sa ľuďom tak páči na behaní. Pichanie v pľúcach? (Aj keď to je asi len astmatický prejav.) Alebo tras v kolenách? (Nešporovecký prejav.) Sakra, asi na sebe budem musieť zapracovať. A potom som išla zo školy do kina na film plný sexu, drog, alkoholu a sprejovania. A tiež som bola fotiť keďže bolo pekné počasie. Rozmýšlala som že by som sem dala nejaké fotky, ale potom ma to prešlo. No a dnes som objavila čaro mexickej kávy a zistila som že caffe late so sebou je skvelá vec. Pomôže pri teste z angliny a po vypití pohárik s viečkom poslúži ako malý bubník. Tak som si cestou domov bubnovala, kochala sa oblohou a tešila sa z prvého jarného dňa. A zajtra sa chystáme na koncert do Nitry, keďže ten seredský nám zrušili. (Pomaly sa mi prestáva páčiť štýl akým píšem. Takže si sľubujem že nabudúce to už bude niečo umeleckejšie. :D )

13. marca 2014

Svieže ráno

Na úvod, predtým ako začnete čítať si pustite toto a buďte šťastní. Pesnička

Nie je nad to privstať si. Dnes som sa zobudila o pil šiestej, po tom ako sa mi sníval fakt debilný sen. Zvyčajne vstávam o 7:20, takže som mala pocit že mám fákt veľa času.
Na raňajky som si spravila mega-perfektne-úžasný home-handmade Orangensaft s citrónom. :D
V pyžame a v svetríku som si vyšla na záhradu a pozorovala som vychádzajúce slnko. Ešte bolo príliš nízko na to, aby ma pošteklilo svojimi lúčmi na nose. Zato činžiakovým už zvesela svietilo do oknien na znak nového dňa. Tak som tam stála na zmrznutej tráve, pozorovala oblohu svet okolo mňa a bielu paru, ktorá mi vychádzala z úst pri každom výdychu. A celé som to zapíjala handmade džúsom. :)
Po príchode do vnútra som si ešte nasypala do misky "fitnes" cereálie a šup pod deku. :D

V škole nemáme nemčinu, čo tiež pridáva nejaké plusové body, ale zase nemám úlohu na informatiku, kedže som stratila učebnicu.
Včera som začala s úklidom mojej izby. Dávam si ešte tak týždeň a potom bude všetko tip-top.

To je na dnešné ráno všetko. Je 7 hodín a aj keď je taký skvelý deň, ja musím ísť do školy.

Prajem krásny deň vám všetkým. :)

A na záver si prečítajte toto. Básnička

9. marca 2014

Expedícia do Makulienky

Myslím že moje vlasy sú ako moje myšlienky. Keď mám vlasy rozviate, moje myšlienky sú tiež. Ak mám vlasy rozštiepené, sú také aj moje myšlienky.
Slovné spojenie kučeravé myšlienky hádam poznáte. No a moje vlasy sú kučeravé konštantne.
Preto nemám rada keď sa ľudia dotýkajú mojich vlasov. (Dovolím to len mojim najbližším. ) No vám by sa páčilo keby sa vám niekto hrabal v myšlienkach? Takže ak chcete vedieť nad čím rozmýšľam, skúste to nájsť v odlesku mojich vlasov. :D Možno sa vám to podarí.

Rozmýšľali ste niekedy nad tým prečo je práve mesiac knihy? Ono to samozrejme má svoje vysvetlenie, ale v mojom imaginárnom svete je iné ako to skutočné. Podľa mňa je to preto že v marci zvyčajne ľudia ochorejú a potom ležia v posteli a čítajú knihy.

Včera bol deň žien. Nijak zvlášť som tomu nevenovala pozornosť. (Aj keď mám 17 a pocit ženy. :D ) Nebolo kedy. Predobedom som pomáhala pri upratovaní kaštieľa a poobede som sa starala o svojho milého, ktorý mal skoro 40 stupňov horúčky. Ale dostala som od neho fialky. J

A dnes je zase deň, kedy prelievam slzy. Zbytočne. Raz sa mi slzy minú, a potom budem mať vyplakané oči. A budem slepá. 
Iné dievčatá si oči odmaľovávajú odličovačmi. Ale ja na to idem veľmi nekonvenčným spôsobom. Slzami.
A už som prišla na to prečo ma štípe pravé oko. Je to preto že v pravom sa slzy míňajú rýchlejšie ako v ľavom. Veď v tom množstve filmov, serálov, telenoviel a bárs čoho ste si určite všilmi, že keď hlavné hrdinky plačú, vždy im ide slza z pravého oka.

Rozhodla som sa, že k svojim článkom budem asi pridávať obrázky. Hlavné zameranie je síce text, ale nebude to tu také fádne.  Ideálne samozrejme moje vlastné výtvory, ale nemám fotku na každú tému. Takže možno bude aj s fotkami. :D

Keď budem veľká budem ananás. Ale nie do jogobely. Podľa mňa ananásy sú sexy. Majú takú interesantnú šticu. A sú tak neodolateľne žlté a prítažlivo sladké a štavnaté.

6. marca 2014

Jarný flow

Práve teraz je obloha vonku nádhernej farby. Prelína sa to od belasej, cez bielo-žltú do hnedo oranžovej. Z otvoreného okna, cez ktoré sa pozerám na svet na mňa fúka studený vietor. Zohrievam sa preto pri sviečkach, ktoré zároveň osveľujú môj písací stôl a klávesnicu.

Dnes bol nádherný deň. Cítila som tak výnimočne a pekne. Dnes navyše v rozvrhu nemáme nemčinu, čo je pozitívne samo o sebe. Po škole som sa bola prejsť do mesta. Tiež som bola na pošte. Zistila som, že ma hrozne baví odosielať veci poštou. Keby som mala adresy svojich kamarátov, posielala by som im listy. :)

Keď budem dospelá, chcela by som každý mesiac pracovať niekde inde. Raz by som bola matematička, potom žurnalistka, cukrárka, tanečnica, letuška, "vymýšľačka reklám", kvetinárka, animátorka, herečka, filmová producentka, dizajnérka, fotografka... Bolo by to zábavné. :)

Poznáte ten pocit keď čítate skvelú knihu a zrazu je koniec? Stáva sa mi to často. Potom dlho nemôžem začať čítať druhú knihu, lebo stále žijem vo svete tej prvej.
A keď sme už pri knihách, ľudia sa ma často pýtajú aká je moja obľúbená kniha.Ja im poviem že z kníh si neviem vybrať svoju obľúbenú, bolo by to ako keby si matka vybrala svoje obľúbené dieťa. A jednen Nemenovaný sa po tejto odpovedi spýtal či si matka nemôže vybrať svoje svoje obľúbené dieťa.

Začala som si plánovať prázdniny a zistila som že mi dva mesiace nestačia. Je to hrozne málo času, a hrozne veľa plánov. A navyše mám aj málo peňazí na tie moje plány. Preto je v mojich plánoch započítaná aj mesačná brigáda. A začala som si aktívne šetriť. Našla som si pekný sklenený pohár a do neho som vysypala celý obsah svojej peňaženky. Nevýhoda je že má odnímateľné veko.

Včera som podľahla čaru legín. Sú neskutočne pohodlné. Niesom si istá na čo ich chcem využívať. Ako "úbor na doma", ako pyžamo, na šport... Ale v kombinácii s pohodlným tričkom a mužskou košeľou je to skvelé. A mužské košele sú sami o sebe spektakulárne. :) A tak tu práve sedím v košeli a tričku, legínach a ponožkách vytiahnutých tak vysoko ako sa len dá, a popíjam si horúce kakavko. :)

No myslím že na dnes toho vypisovania už bolo dosť. Mala by som sa venovať škole, kedže zajtra píšem písomku z nemčiny. A tiež máme zajtra v škole čajový dýchánek. :D
Tak dovidenia. Alebo dočítania? :)

(A mimochodom. Kým som toto dopísala obloha sa z belasej zmenila na čiernu.)

1. marca 2014

V sprche

Vchádza do vane a zo sprchovej hlavice začne tiecť voda. Chvíľku nastavuje tú správnu teplotu. Sadne si na dno vane, schúli sa do klbka a leje na seba teplú vodu. V tento moment všetky negatívne myšlienky zmiznú a ona cíti len ukľudnujúce teplo. Steká jej v maličkých prúdoch dolu chrbtom. Potom chytí do ruky jemnú hubku a nanesie svoj obľúbený sprchový gél. Roznáša ho po tele a preniká k nej tá omamujúca, božská vôňa. Na sebe má krásne šaty, utkané z voňavej peny. Pustí na seba prúd teplej vody a ten ju z nich pomaly vyzlečie. Znova sa schúli do klbka a užíva si posledné minúty vo vani. Skúma ako voda steká po jej nohách. Študuje svoju pokožku a hľadá znamienka.Postaví sa a pred odchodom ešte na seba pustí horúcu vodu. Sleduje ako jej telo dostáva jemne červenkastý nádych. Vypne vodu a nechá kvapôčky voľne vyschnúť.

22. februára 2014

Našla som lásku

Bola to obyčajná sobota, išiel som sa spiť nech sa ledva domov domotám. Až na to že v ten večer sa malo stať niečo čo mi zmenilo život. Vtedy som to samozrejme ešte netušila. Keby som to bola vedela, snažila by som sa zapamätať každú sekundu z toho dňa.

Blížila sa 7 hodina a ja som sa pomaly začala chystať na kocert Prázdninová rockovica. Dohodli sme sa s kamarátmi že tam pôjdeme, pretože tam boli nejaké skupiny zo Serede. Keď sme prišli pri vchode nám na ruku otlačili pečiatku a mohli sme vstúpiť. Atmosféra vnútri bola skvelá. Sála bola takmer plná a to ešte ani nezačali hrať. Postupne som tam stretávala známych ľudí a kamarátov. Tiež som sa zoznámila s veľa novými ľuďmi. A medzi nimi bol aj jeden, ktorý bol dôležitejší ako ostatní.

Už sa blížila polnoc. Najprv sme chvíľu sedeli na stoličách, a potom sme išli tancovať. Kamošom sa podarilo vytiahnuť na parket aj mňa. Najprv som nechcela, no potom ma presvedčili. Teraz som im za to vďačná. Chvíľu som tancovala a potom som len tak postávala bokom. Všimla som že za mnou stojí nejaký chlapec, ale nevenovala som tomu nejakú pozornosť znova som počúvala kapelu The Rockefellas.

Vtedy prišiel ku mne zozadu a objal ma okolo pása. Začula som neznámy, krásny hlas.  Aj keď som ho slabo počula keďže tam bol hluk, tú vetu si zapamätám navždy: „Ahoj, ja som Maťko!“ povedal. „Ahoj, ja som Tereza.“ „Nejdeme von? Je tu strašný hluk.“ Bola som z toho všetkého zmätená a šokovaná tak som súhlasila. Von sme išli aj s kamarátkami, ktoré sa mi snažili byť oporou. Chvíľu sme sa spolu všetci rozprávali a potom sme sa vrátili dovnútra. Kamaráti zase išli tancovať, tak som išla s nimi. Pri mne tancoval aj on. Bol to trochu smiešny, chlapčenský tanec, ale svojim spôsobom upútal moju pozornosť a to zrejme chcel. Nechcela som už s ním tancovať, tak som si išla sadnúť. On sedel vedľa a pozeral na mňa. Vtedy som si všimla aké má krásne modré oči. Potom keď sme už odchádzali, chcel ma odprevadiť. Kamaráti išli so mnou, lebo predsa len to bol stále cudzí chalan. Išla som kúsok s nimi, a on išiel za mnou. Ako sme tak boli vedľa seba, cítila som jeho krásnu vôňu. Nebola to voňavka, ani nič iné. Bola to proste čistá vôňa jeho tela.

Keď odišiel kamaráti ma odprevadili k domu. Stáli sme tam pri bránke a vtedy som si všimla že po chodníku ide on. Náhodou sme sa znova stretli, keď aj on išiel domov. Chvíľu sa ešte so mnou rozprával, potom si vypýtal kontakt a odišiel. Ešte v tú noc mi napísal. A tak to išlo celý mesiac a bol to najkrajší marec (bol do mňa zamilovaný jak malý chlapec.) Po mesiaci... sme sa dohodli že pôjdeme von.

Bol už večer, snežilo a my sme sa prechádzali pri Váhu. Sklonil sa k zemi a niečo zobral. Potom mi povedal nech nastavím ruku. Vložil mi do dlane malé snehové srdiečko. Keď sme prechádzali po moste, na chvíľu sme zastavili a sledovali sme ako sneží. Keď sme vykročili ďalej, chytil ma za ruku. Bola som vtedy najšťastnejší človek. A takto šťastná som už takmer 11. mesiac.

18. februára 2014

Krvavá noc

Ako dva holuby na komíne. v hmle
Pouličná lampa sa snaží dosvietiť na chodník. v tme
A on, vrazil mi do chrbta nôž
Na papieriku čo vypadol jej z ruky stálo: Milujem ťa.
Lampa zhasla a už len holuby hrkútali o tejto vražde citov.
Vo vzdialenej časti mesta, malé dievčatko pozerá na svoje krvavé ruky a na svoju malú mŕtvu kamarátku, ležiacu na chodníku pred ňou.
Šepoce si tichým hlasom
Oči žiaria hviezdnym jasom
Ruky vnára do jej vlasov
polepených od krvi.
Tá sa teplá mieša s prachom
Vlkov vábi svojim pachom.
Privoláš ich svojim strachom.
Otvor dvere krvavej noci.
Skoč do náručia vraha.

9. februára 2014

Sfetované sny

Som ako list, vejúci na tvojom strome spomienok.
Čerešne, matne sa odrážajúce v oku nemého diváka.
"Poď bližšie", láka ťa roklina. A z jej hĺbky počujem vábivý spev dravej rieky.
Slnko ťa pichne do oka a ty sa rozbehneš a skočíš.
Letím po tvojom boku. Padáme k oblakom.
Keby kukuričné pole, na ktorom som spala nezačalo horieť, vybuchli by sme vo vzdušnom zámku.
Cesta domov vedie po rovnej, štrkovej ceste. Vzduch predomnou aj za mnou sa vlní a ja rozmýšľam aké je to byť vlkom. A od zúrivosti niekoho roztrhať v zuboch.
Opäť sa mi pred očami zjavila tvoja vidina. Presvedčila som ťa aby si objal kaktus, a tak si praskol.
Božské ticho zrazu narúša sykot.
Otvorila okno, vypla plyn syčiaci z trúby a dopila zvyšok svojej rannej kávy.

28. januára 2014

Uplakaná

Sedí v tichu svojej izby, ktorú osvetľuje iba malá lampička nad písacím stolom. Hlavu má sklonenú, len kúsok za hranicou svetelného kužeľa z lampy. Slzy jej takmer nehlučne dopadajú na na stôl. Tečú skoro nepretržitým prúdom. Na perách cíti vlhkosť a na jazyku cíti ich slanú chuť. Tento pocit zažila len prednedávnom a dúfala že sa to tak skoro nezopakuje. Nechala sa uniesť opojením z  krátkeho obdobia radosti. Zabudla na krutú, nechutnú realitu. To bola chyba. A za chyby sa platí.
Pozerá na veci okolo seba a rozmýšľa nad svojim životom. Na stole leží krabička liekov, ktorá by stačila na to aby skončil. No nemôže to spraviť. Myslí si že by veľmi chcela, že by to tak bolo lepšie. No v skutočnosti nechce. Vie že má okolo seba veľa ľudí, a nie všetci jej to tu znepríjemňujú. Ľudí, ktorých má rada.

Zhasla lampičku a zahľadela sa do tmy za oknom.

20. januára 2014

Žena

Išla po ulici a v ruke držala cigaretu. Na sebe mala čierny kabátik a rifľovú sukňu. Červené lodičky rázne klopkali  na chodníku a za ňou viali tmavé vlnité vlasy. Z očí obtiahnutých čiernou ceruzkou jej bolo vidieť, že život si s ňou riadne zahrával.
Vošla do bytu a na ulici po nej zostalo len oranžové svetielko z dohorievajúcej cigarety.
Vnútri zo seba zhodila kabátik a odhalila tak zvodné telo. Obtiahnuté biele tielko ukazovalo nádherný dekolt. Na krku mala jemný náhrdelník z malých perličiek.
Vošla do kuchyne a naliala si červené víno. Vonku pouličná lampa osvetľovala chodník a malý kríček červených ruží.
Nechala prázdny pohárik na parapete a šla do kúpeľne. Cestou zo seba zhadzovala kúsky oblečenia. Keď prišla k vani mala na sebe perličkový náhrdelník a pred ňou ležali červené lodičky. Odetá len do perál a do svojej vône vkĺzla do vane.

12. januára 2014

Víkendové "dobrodružstvo"

Tento víkend bol jeden z mojich najlepších aké som zažila.

Najprv to menej podstatné:
S matkou a sestrou sme išli do Blavy na nákupy. Behali sme po obchodoch a pozerali pekné veci. Povianočné zľavy. Okrem iného som si kúpila krásne šaty. Little black.
A potom sme sa išli najesť a stretla som kamaráta z tábora.

A teraz to podstatnejšie:
Potom ma matka zaviezla pred NBS. Tam som sa mala stretnúť s Matjeom. Napravovala som si šál keď som videla ako sa niekto schoval za rohom. Bol to on. Konečne som ho po týždni znova videla. Chvíľu sme sa na seba usmievali a potom sme išli.
Odviezli sme sa autobusom až k nemu domov. Vlastne na intráky ale to je jedno, Podstatné je že aj keď som tam bola prý raz cítila som sa ako doma.
Tam som sa poobzerala po okolí a potom ma zaviedol do svojej izby. Zoznámila som sa s jeho spolubývajúcim. Uvidela ten krásny výhľad z fotky aj naživo. Púšťali sme si uletené pesničky. A ešte kopu super vecí.
Večer sme si vyšli von. Išli sme do Kníhkaviarne - do Martinusu. Tam sme si dali kávu, citronádu a šalát ako správni hipsteri. :) A samozrejme sme si poprezerali veľa z tých úžasných kníh, ktoré tam mali. Potom sme išli na autobus, ktorý ma mal odviesť domov. Asi hodinu sme sa potulovali po stanici a potom keď sme prišli k autobusu mal plno.
Takže som zostala v Bratislave. Rozmýšlali sme čo spraviť. Jediná možnosť bola prespať tam. Na intráku.
Tak sme začali hľadať akým busom sa dostaneme naspäť. To už bolo podľa mňa dosť neskoro a tak som vlastne cestovanie povedzme prespala.
Asi po hodine a s rôznymi prestupmi (raz sme dokonca zabudli vystúpiť na konečnej) sme sa dostali na intráky.
Teraz tu bol problém ako ma dostať dnu. Vnútri bola vrátnička a návštevy boli do 11. Tak sme hľadali ľudí, ktorí by nám pomohli dostať dovnútra. Ale stretli sme len anglicky hovoriaci párik a skupinku ľudí z "manželákov". Tí nám poradili (s divným prízvukom) že máme proste len prejsť okolo a keď nás zastavia povedať pravdu.
Tak sme išli na vec. :D
Asi 2x sme prešli okolo vchodu a pozorovali situáciu. Nakoniec sme sa tvárili že nepatríme k sebe, ale že obaja patríme na intráky. Nepozorovane sme prešli. Darebáctvo sa podarilo.
Už unavená na smrť som sa pritúlila k milému a zaspala som.
Ráno keď som sa zobudila nebol vedľa mňa. Trochu divný pocit. (Vraj som ho v noci vytlačila z postele.) Potom som znova zaspala a keď som sa znova zobudila, prišiel ku mne a dal mi pusu na líce.
A potom som si zbalila všetky veci a museli sme sa rozlúčiť. (A mám pocit že som sa nerozlúčila dostatočne, preto sa neviem dočkať kedy konečne príde aby som mu mohla dať veľkú pusu.)

9. januára 2014

Zmena mena a plynutie myšlienok

Dnes oznamujem že Catnip sa oficiálne premenovala na Makulienku. Je to tretia zmena, takže do tretice všetko dobré.

Toto sú myšlienky, ktoré som si už dlhšie zapisovala. Napadli mi pri úplne bežných činnostiach a v bežnom stave. Ale ako myšlenky sa mi zdali pekné a zaujímavé, tak sa podelím.

Zvláštny sen. Skoro ako havran a písací stôl. (Zrejme sa mi sníval nejaký zaujímý sen. A Alicu z krajiny zázrakov poznáte nie?)

Do stračatela jogurtov určite dávajú poľskú čokoládu. (Ten jogurt bol fakt hnusný.)

Nemôžeš svoje spomienky len tak chytiť a hodiť ich do vreca na odpadky. A niekedy ani nechceš. (To bolo keď som si upratovala izbu. Mala som zámer stať sa aspoň čiastočne stať minimalistkou. Ale zistila som že takmer ku všetkým veciam mám nejaký citový vzťah.)

Niektoré knihy majú na človeka účinok, asi ako prasknuté potrubie s plynom. (Čítala som Metro 2033. Mimochodom odporúčam.)

Cez leto je treba nosiť v kabelke repelent. (Napadlo mi to potom, ako som si spomenula na jeden letný večer. Boli sme s Matjeom pri jazere a celé nohy sme mali doštípané.)

I wish I understood. (Len veta z pesničky, ale oslovila ma.)

Sestra je dar aj prekliatie dokopy. (Toto zisťujem už dvanásty rok.)

Mám rozštiepené končenky vlasov aj myšlienky. (Keď som nebola v stave sústredene rozmýšlať.)

Kvalita na úkor kvantity. (Niekto mi povedal že už som dlho nič nanpísala. To je odpoveď.)


7. januára 2014

Ružová a čierna

Bola raz jedna princezná
láskou strápená
Sedela vo svojej izbe
sama zavrená
Snívala že raz k nej príde krásavec
rytier s bielym koňom
No prišiel ku nej zlý chlapec
Potom snívala len o ňom
Raz videla ho s inou
Zvádzal krásnu ženu
Možno to bolo jeho vinou
že z ružovej zmenila sa na čiernu
Čierňava sa za ňou vlečie
Všade kam len vstúpi
Krásavec od nej utečie
nie je predsa hlúpy
A tak krásavec si našiel svoju
princezničku ružovú
A tá čierna mala smolu
tak si našla lásku núdzovú

1. januára 2014

Tak mi chutí nostalgia

Čo všetko deťom k šťastiu treba?
Slnko a modrý kúsok neba, piesok a v izbe s hračkami dva veľké bozky od mamy.
Čo všetko deťom k šťastiu stačí?
Hrozienko sladké na koláči a denne jedna hodinka v náručí svojho ocinka.

Toto je pesnička, z ktorej sa mi tisnú slzy do očí. Možno preto že je tak povedzme nostalgická. Keď si na ňu spomeniem vybaví sa mi pred očami malé dievčatko s kučeravými vlasmi, s veľkým úsmevom a s iskričkou šťastia vo veľkých hnedých očiach. Ja ako škôlkarka. A veľká farebná izba plná hračiek a detí a tety vychovávateľky. J

Dnes už som staršia a život už nie je gombička na červenom kabátiku. Ale stále niekde vnútri vo mne je to malé dievčatko, ktoré sa teší z maličkostí.

A dávno mám za sebou ten čas, keď som dávala bábiky spať. Poznávam život tak úžasne nový, no teraz chcem písať list Ježiškovi.

V mojom liste by stálo:

Drahý Ježiško.
V prvom rade Ti chcem zaželať  všetko najlepšie k narodeninám. Počula som že dokážeš plniť priania. Nebudem Ti písať také tie veci typu „svetový mier“ a podobne. Na Vianoce by som chcela mäkkú posteľ s teplou dekou. Peknú hudbu, zopár mandariniek a teplý čaj v rukách. A lásku. Rodičovskú a aj od chlapca ktorého milujem.

Ďakujem