I hate people.

 Ľudia sú citovo chladní kvôli ľuďom. Keby som žila so zvieratami nebola by som taká aká som.

 

Vraj som citovo chladná. Ľudia mi to stále vyhadzujú na oči akoby mi to vyčítali. Lenže ja som sa predsa taká nenarodila. Za to môžu len ľudia. Oni ma zablokovali.

Zakaždým keď som prežila nejakú citovú traumu, kúsok mojich citov akoby zmrzol. Vždy sa bojím že ak sa druhý krát niekomu otvorím, znova to dopadne zle. A preto sa mi prosím nečudujte že som citovo chladná.
Ľudia potrebujú k svojmu životu drámu. Potrebujú citové napätie. Niektorí sú od neho priam závislí. Aby sa im potom nestalo že tie svoje city budú napínať príliš a ony prasknú.
Nerozumiem tomu. Robí vás to šťastnejšími? Cítite sa lepšie keď prežívate svoju vlastnú telenovelu?
Čo na tom kto vidí?
Ja chcem prežiť pokojný život bez citových výkyvov.

Zvieratá nič takéto nepoznajú. Nemajú city. Majú emócie, Poznajú strach, radosť, lásku, smútok. Ale nepoznajú žiarlivosť, závisť, nenávisť...

Chcela by som žiť so zvieratami. Žiť s nimi v lese. Aby ma odnaučili od citov. Vnímala by som len čisté emócie. A nebola by som chladná.

A možno by som najradšej bola vlk samotár.

(Možno sú to blbosti ale začínam mať pocit že to aj tak nikto nečíta, takže je to jedno.)

Listy z East Pointu 2

East Point. Krv, pot a slzy. 9 dní slobody pri výcviku na vojenskom tábore. Pozdravy z frontu. Diel druhý.

12.8.
Prízvuk mám stále horší a horší. Môj západoslovenský sa mieša so stredoslovenským a hlavne východoslovenským.
Máme asi pauzu po obede. Čakáme na nástup. Ráno pršalo a tak sme nemali rozcvičku. V noci mal byť prepad ale nebol. Aj tak som spala oblečená. A keďže som mala veľmi plytký spánok skoro som sa nevyspala. Na programe sme dnes mali prežitie-oheň a potom sebaobranu. Som trochu dobitá ale som rada že sme nemali rozcvičku.
-Zatiaľ končím. Moje zapisovanie bude asi zo dňa na deň kratšie.
Na tomto tábore sú najlepšie večery. Celý tábor má takú radostnú a voľnú atmosféru.
-Končím. Večierka.
-Zabudla som dopísať že prvé na programe bolo zlaňovanie. Mali sme si sami uviazať sedák a potom sme vyšli na kopec kde nás pripli na lano a rozbehli sme sa z 22 metrovej výšky do prázdna.

13.8.
Dnes je počasie hrozné. Celý tábor je ponorený v hlbokej depresii. O piatej bol nástup, takže sme vstávali 4:30. Od rána prší. Mali sme ísť na taktickú obhliadku neznámeho terénu ale kvôli dažďu pôjdeme asi až za hodinu. Tak teraz všetci čakáme na chatách oblečení, v šiltovkách a topánkach. Je mi zima, chce sa mi spať a môj žalúdok zanovito odmieta prijať šunkový chleba.
-Čakáme na cestu.
Na cestu sme napokon vyrazili. Pršalo nám skoro celý čas. Všade bolo blato a skoro všetci sa šmýkali.

14.8.
Stále tu prší. Stojím v okne a pozorujem dážď. Vojna je krutá. Stále je tu na mňa väčší nátlak a preto aj menej píšem. Ale momentálne sedím na chatke, počúvam ruské balady a klopanie dažďa. Taká vojnová romantika. Včera večer mi prišlo ťažko a tak som musela ísť k doktorke. Dala mi čokoládu a nohy som si vyložila na stenu.
V noci bol poplach - prepad tábora, a tak nás vyhnali von. A druhý krát nás vyhnali kvôli búrke. Čakali sme v spoločenskej miestnosti, potme lebo vyhodilo elektriku. Takže v noci som toho moc nenaspala a ráno mi bolo znova zle. Vyšla som v kraťasoch na rozcvičku a inštruktor ma rovno odviedol k doktorke. Celé predpoludnie som prespala.
Po obede som už išla hrať aj painball a airsoft. A keďže som predobedom nedostala nožík, pri varení gulášu som robila veliteľku.
-Ochvíľu bude nástup na večeru. Už končím.

16.8.
Už ani nemám kedy zapisovať. Naše družstvo sa pripravuje na súťaž. Včera sme sa učili pochodovať, robili sme topografiu a viazali sme laná. Včera sme tiež absolvovali rambo dráhu. Doslova od hlavy až po päty sme boli od blata. Museli sme zjesť nechutnú medicínu a ísť do dekontaminačnej sprchy.
Veliteľ nám včera sľúbil že ak budeme mať do večera copíky dostaneme pochvalu. Dostali sme. Potom sme sa ešte do noci rozprávali s veliteľom a inštruktormi, ktorí prišli. A po dokončení rajónu v chatke som sa až do večierky rozprávala s chalanmi . Keď začali trúbiť večierku už sme boli len traja.