23. decembra 2013

Ročné obdobia vo mne a moja Nightmare

Kto si myslíš že si, keď mi diktuješ čo si mám myslieť a čo mám robiť?

Som ty. A ja som tiež ty. My sme ty. Každý z nás je iný. Bojujeme a vyhrávame. Sme ako dvanásti mesiačikovia, ktorí ovplyvňujú ročné obdobia. Len nie sme k sebe navzájom priateľskí. My rozhodneme aké v tebe bude ročné obdobie. Bez ohľadu na to, čo spôsobíme.

Ale ja už nie som ty. Som To a ovládnem ich aj teba. A stále som v tebe. I’m your fucking nightmare.
Ale žijem aj vonku. A ty to občas zistíš. Neuvedomuješ si celkom že som to ja. A vtedy ťa dokážem ovládnuť. Dokážem sa ťa zmocniť.

20. decembra 2013

Musím byť pesimista aby ste si ma všimli?

Všimla som si že keď napíšem niečo, z čoho ide depresia, ľudia sa ma začínajú pýtať čo mi je. Začínajú sa kvázi zaujímať. Možno si myslia že mám nejaké problémy a preto píšem také veci. Ale keď sa usmievam a srším optimizmom, nikto si to nevšíma.

Nehovorím že chcem byť centrom pozornosti. Ale keď sa už o mňa nezaujímate keď mi je dobre, nezaujímajte sa o mňa keď mi dobre nie je. Aj tak svojím záujmom väčšinou moje problémy nevyriešite. (Jedine že by sa to týkalo vás.)

A navyše, keď mám nejaké depresívne myšlienky, je to vtedy keď som dlho sama a mám čas rozmýšľať. Takže keď sa už zaujímaš, zober svoj mobil a pošli SMS že „Poď von, pokecáme.“ Alebo také niečo. J
A ak mám nejaký problém, riešim to písaním. Niečo ma trápi, napíšem svoje myšlienky a je mi lepšie.

Potrebujem sa len vypísať aby moja hlava nevybuchla.

15. decembra 2013

Aká som taká som


Som kto som.  Pre niektorých zvláštna, tichá, uzavretá, introvert. Pre tých, ktorí ma poznajú.  Ale pre tých, ktorí ma nepoznajú dokážem byť bláznivá, oplašená, extrovertka. A ak som tichá, tak len preto, že ma učili: Keď nevieš povedať nič pekné, tak radšej nehovor nič.
Dve tváre mojej osoby. Ale neznamená to, že by som bola falošná. Len nechcem byť škatuľkovaná. :*

Herbalista
Žurnalista
Schyzofrenik
Optimista

Taká som ja.

12. decembra 2013

Head and my pillow



Niekedy mávam silné bolesti hlavy. Chodila som kôli tomu po doktoroch, nechodila som do školy. (To sa teraz ukazuje na mojich známkach.)
Doktori nevedeli prísť na to čo mi je. Ani som nepočítala s tým že to budú vedieť. Podľa testov a vyšetrení som bola v poriadku. Ale stále so mnou bolo niečo v neporiadku.
Dostala som tabletky, pardón, výživové doplnky. Proti únave, na psychiku.
Možno mi to pomáhalo možno nie. Každopádne som to prestala užívať lebo som na to zabudla.
Mali odstrániť následky ale nie príčinu.
A myslím že teraz som už príčinu našla.
Hlava ma bolí preto, lebo ju mám plnú sĺz ktoré zadržujem s sebe. (A ešte aj pre nedostatok spánku.) Denne sa dostanem do situácí keď chcem plakať ale radšej to zadržím. Moje slzy ale potom potrebujem dostať zo seba von. Preto sú občas chvíle, keď sa mi chce plakať len tak bez dôvodu. A niekedy sú noci kedy moja poduška znesie všetky moje slzy ktoré jej dám a prostredníctvom nich si vypočuje čo ma trápi. A potom mi prinesie sen. J
A tak ráno vyzerám v pohode. Ale len moja poduška vie ako mi skutočne je.

A najhoršie je keď si myslím že je dobre a zrazu dostanem ďalšiu ranu.

10. decembra 2013

Plač včerajška



Je to divné, keď človek stojí pri okne, pozoruje krásu mesiaca a oblakov, cíti na svojej tvári chladný, upokojujúci vietor. Pozerá na hviezdy a svetlá v oknách. Rozmýšľa nad tým že nechce spať, chce bežať, utiecť niekam ďaleko. A má hroznú chuť kričať na plné hrdlo. A v tom sa hrozne rozplače. Tak silno, že cez slzy nevládze dýchať. A chce kričať. A cíti akoby ho zvnútra niečo trhalo. A všade okolo neho je chlad, iba v jeho očiach sú horúce slzy.
A potom si sadne na posteľ a začne rozmýšľať. A znova príde k oknu a začne sa smiať. Ale zúfalo. Je to skôr plač ako smiech.
Rezignujem. Aspoň na krátko. Pre túto chvíľu.

Ticho. V mojej hlave. Len vietor. A pokoj.