taBLEtky

Pred pár dňami som bola celá natešená z toho že vonku svieti slnko, prichádza jar a konečne si môžem dať tenisky a koženkovú bundu.
Dnes sa na slnko môžem pozerať akurát tak spoza závesov pretože sa musím vyhýbať priamemu slnečnému svetlu. A popritom môžem rozmýšlať čo všetko nesmiem jesť a piť.

• Samozrejme žiadny alkohol. Dal by si si pivo? Daj si vodu. Máš chuť na víno? Daj si vodu. Chceš zapiť maturitu? Daj si vodu.
• Nič mliečne. Najprv sa to zdá byť v pohode. 10 dní bez mlieka predsa vydržím. Lenže... Už si nemôžem dať na večeru jogurt. Na desiatu žemlu so syrom alebo rožok s maslom. A s kávou sa tiež môžem rozlúčiť pretože kávu pijem jedine s mliekom. A niekedy aj čaj.
  (Týmto sa klaniam všetkým, ktorí majú bezlaktózovú alebo dokonca bezlepkovú dietu.)
• Pokračujeme. Žiadne minerálky. Ani perlivé ani neperlivé, nič. Poznáte ten moment keď ste alebo možno ani nieste smädní ale máte neskutočnú chuť na minerálku. S bublinkami a najlepšie s výraznou chuťou. Tak tiež nič.
• A to najhoršie na záver. Žiadne ovocné džúsy, štavy ani malinovky. A preistotu ani žiadne kyslé ovocie, ako pomaranče, kiwi a tak ďalej.

Úprimne, idem sa z toho zmyšiť.
A k tomu ešte nekonečný zoznam vedľajších účinkov. Mezdi najčastejšie patria bolesti hlavy, kĺbov, žalúdka a depresie.
Čo viac treba dodať? 

Nejsi to ty, je to jen chemie.

Tu sú nejaké fotky z vychádzky keď som ešte taBLEtky v sebe nemala.

John Grey - kapitola 5.

„Takáto izolácia pre teba nieje zdravá John. Mal by si ísť za svojimi priateľmi. Alebo sa vrátiť do práce. Nechceš predsa aby ťa vyhodili.“ Z parapety na neho vyškierala ryšavá mačka.
„Jane je to so mnou zlé.“ vychrlil na ňu John keď sa stretli v kaviarni. „Už sa rozprávam s mačkami.“ „Musíš si zamestnať mozog, John. Vráť sa do práce. Rob čo ťa baví. A nájdi si už konečne dievča.“ „To sa ti ľahko povie. Myslíš že nejaké normálne dievča len tak postáva na ulici a čaká na mňa?“
Medzitým ako sa rozprávali, vonku sa rozpršalo. Jane odišla skôr, mala ešte niečo na práci, a John si ešte užíval teplú kávu, potom zaplatil účet a vyšiel na mokrú ulicu. Bol peši a nemal dáždnik, takže kým prišiel po svoju ulicu, celý zmokol. Už z diaľky si všimol, že pred jeho vchodom stojí nejaké dievča.
,,Vďaka bohu. Konečne niekto prišiel. Moknem tu už celú večnosť.“ John na ňu prekvapene pozrel. „Som Mia. Som tu nová a nemám ešte kľúče od vchodu.“ „Tak ťa teda rád spoznávam Mia.“ Odomkol jej a spolu vyšli až na jeho poschodie. Tam začala odomykať dvere hneď veľa jeho bytu. „Tušim sme susedia.“ pousmial sa nad tou náhodou. „Tak keby si niečo potrebovala, vieš kde ma hľadať. Nemáš to ďaleko.“

Vošiel do bytu a zatvoril za sebou dvere. Vyzliekol sa a dal si sušiť mokré šaty. Chcel ešte napísať niečo do práce, lenže sa vôbec nemohol sústrediť. Pred očami stále mal Miine svetloryšavé vlasy.