Bratislava

Chcem len povedať, že sa mi tu páči.

Samozrejme, nie je to dokonalé. K dokonalosti tomu chýba veľký kus.  Bola by som radšej keby nemám susedov fajčiarov. Bola by som radšej keby máme s Matejom aspoň 2 poličky v chladničke a viac ako jednu skrinku na jedlo. Bola by som radšej keby máme vlastnú kúpeľňu. A bola by som radšej keby mi k domu nevedie taký hrozný stupák. (Ono by bolo ideálne keby máme niečo vlastné.) Ale dá sa povedať že je tu dobre.

Na druhej strane, páči sa mi naša izba. Je taká priestranná, vzdušná, svetlá a útulná. Máme krásny výhľad až do Rakúska. Síce som z neho spočiatku bola trocha nervózna (keď som bola malá, trávila som veľmi veľa času v nemocnici a ten výhľad mi to pripomínal) ale už som si ako tak zvykla a rada sa pozerám na to more blikajúcich červených svetielok. A tiež sa mi páči naša záhrada/dvor/zarastený kopec za domom.

Ale nie som si istá či tu bývam kvôli práci alebo pracujem kvôli bývaniu. No a tie brigády... To ani nestojí za reč blog.

P.S.: foťák musel zostať doma.

 Výhľad zo záhrady

Výhľad z okna

 Izbička 

Krásna kuchyňa

Z prechádzky za domom 

Môj názor na Fottofest

Už 4 rok po sebe som sa zúčastnila trnavského Fottofestu. Môj  názor? Ako každý rok. Nie je to súťaž pre mňa.

Ja ako začínajúci fotograf na tejto súťaži asi nemám šancu. Súperím totiž s profesionálmi. 

So svojím skromným starým objektívom, prípadne s mobilom odfotím niečo pekné čo ma zaujme, má to nápad a myšlienku. Bez akejkoľvek úpravy (resp. len s minimálnymi úpravami jasu, farby a možno nejaký filter) si fotky vytlačím asi na veľkosť A5 pretože na väčšie nemám prostriedky. A potom tam príde nejaký skúsený, starý (neberte to ako urážku) fotograf, ideálne cestovateľ, so svojím obrovským foto-delom, ktorý každú svoju fotku aspoň pol hodinu upravuje vo photoshope a vytlačí si ich minimálne na rozmer meter krát meter. Moje fotky proste zaniknú.

Niektorí tvrdia, že ak sa jedná o umeleckú fotku, sú úpravy nevyhnutné. Lenže pre mňa potom celý proces fotografovania stráca svoj význam. Veď úpravami si každý môže spraviť dokonalú fotku ako z ateliéru. Myslím že skutočný zmysel fotenia je v tom, dosiahnuť dokonalú (alebo aspoň skoro dokonalú) fotku bez úprav. Kto toto dokáže, ten je pre mňa skutočný fotograf. 

Ale som rada, že sa vždy nájdu ľudia, ktorým sa moje fotky páčia. Keď sa pri mne pristaví malé dievča a povie, že moje fotky sú najkrajšie, a že by som to mala vyhrať. To je to čo ma motivuje fotiť a zúčastňovať sa týchto súťaží aj naďalej.

A že mám cez objektív detský pohľad? No a čo. 

Pár vecí, ktoré platia o fotografovaní a foto-súťažiach:

• ak má byť fotka umelecká, stačí ju spraviť čienobielo
• ideálne je keď spravíš nejakú depresívnu fotku, plnú tajomna
• ak nevieš dobre fotiť, tak musíš ľudí fotkou aspoň šokovať
• ak ich nevieš šokovať fotkou, pripíš k nudnej fotke nejaký srdcervúci príbeh
• tvoja fotka nemusí byť kvalitná ak jej dáš kvalitný názov
• aby si uspel tak musíš mať fotky minimálne veľkosti A4 a foťák aspoň za 300 eur
• ak tvoje fotky sú aj pekné aj kvalitné ale porotci sa dozvedia že si fotil mobilom, skončil si
• ak nie si v nejakom fotoklube alebo nemáš veľa známostí, skončil si

Nepýtajte sa ma! Neodpoviem.

Vážne. Nie že by som chcela byť drzá alebo niečo podobné. Len proste nemám názor. A aj keby som nejaký mala, som zvyknutá, že hovoriť svoj názor nahlas, najmä v škole, sa nevypláca.

Nepáčia sa mi maturitné zadania z cudzích jazykov pretože sú všetky založené na tom "Aký je môj názor na...?" alebo "Čo si myslím o...?".
Ja fakt neviem. Nerozmýšľam bežne o veciach ako kriminalita v našej krajine, aké je moje obľúbené miesto alebo kto je môj idol. A keď si už aj nejakú odpoveď vymyslím, vzápätí príde tá zákerná otázka "prečo". "Prečo si to myslím?"
Lenže problém je v tom, že ja si to nemyslím. Je to len nejaká náhodná veta, ktorá mi v tej chvíli napadla ako prvá. A nechcite odo mňa aby som si ešte aj vymyslela prečo. To nie je hodina fantázie. Je to hodina cudzieho jazyka. Povedzte mi čo si myslím a ja vám to zopakujem v angličtine. Len prosím nechcite aby som vysvetľovala vlastné názory.

taBLEtky

Pred pár dňami som bola celá natešená z toho že vonku svieti slnko, prichádza jar a konečne si môžem dať tenisky a koženkovú bundu.
Dnes sa na slnko môžem pozerať akurát tak spoza závesov pretože sa musím vyhýbať priamemu slnečnému svetlu. A popritom môžem rozmýšlať čo všetko nesmiem jesť a piť.

• Samozrejme žiadny alkohol. Dal by si si pivo? Daj si vodu. Máš chuť na víno? Daj si vodu. Chceš zapiť maturitu? Daj si vodu.
• Nič mliečne. Najprv sa to zdá byť v pohode. 10 dní bez mlieka predsa vydržím. Lenže... Už si nemôžem dať na večeru jogurt. Na desiatu žemlu so syrom alebo rožok s maslom. A s kávou sa tiež môžem rozlúčiť pretože kávu pijem jedine s mliekom. A niekedy aj čaj.
  (Týmto sa klaniam všetkým, ktorí majú bezlaktózovú alebo dokonca bezlepkovú dietu.)
• Pokračujeme. Žiadne minerálky. Ani perlivé ani neperlivé, nič. Poznáte ten moment keď ste alebo možno ani nieste smädní ale máte neskutočnú chuť na minerálku. S bublinkami a najlepšie s výraznou chuťou. Tak tiež nič.
• A to najhoršie na záver. Žiadne ovocné džúsy, štavy ani malinovky. A preistotu ani žiadne kyslé ovocie, ako pomaranče, kiwi a tak ďalej.

Úprimne, idem sa z toho zmyšiť.
A k tomu ešte nekonečný zoznam vedľajších účinkov. Mezdi najčastejšie patria bolesti hlavy, kĺbov, žalúdka a depresie.
Čo viac treba dodať? 

Nejsi to ty, je to jen chemie.

Tu sú nejaké fotky z vychádzky keď som ešte taBLEtky v sebe nemala.

John Grey - kapitola 5.

„Takáto izolácia pre teba nieje zdravá John. Mal by si ísť za svojimi priateľmi. Alebo sa vrátiť do práce. Nechceš predsa aby ťa vyhodili.“ Z parapety na neho vyškierala ryšavá mačka.
„Jane je to so mnou zlé.“ vychrlil na ňu John keď sa stretli v kaviarni. „Už sa rozprávam s mačkami.“ „Musíš si zamestnať mozog, John. Vráť sa do práce. Rob čo ťa baví. A nájdi si už konečne dievča.“ „To sa ti ľahko povie. Myslíš že nejaké normálne dievča len tak postáva na ulici a čaká na mňa?“
Medzitým ako sa rozprávali, vonku sa rozpršalo. Jane odišla skôr, mala ešte niečo na práci, a John si ešte užíval teplú kávu, potom zaplatil účet a vyšiel na mokrú ulicu. Bol peši a nemal dáždnik, takže kým prišiel po svoju ulicu, celý zmokol. Už z diaľky si všimol, že pred jeho vchodom stojí nejaké dievča.
,,Vďaka bohu. Konečne niekto prišiel. Moknem tu už celú večnosť.“ John na ňu prekvapene pozrel. „Som Mia. Som tu nová a nemám ešte kľúče od vchodu.“ „Tak ťa teda rád spoznávam Mia.“ Odomkol jej a spolu vyšli až na jeho poschodie. Tam začala odomykať dvere hneď veľa jeho bytu. „Tušim sme susedia.“ pousmial sa nad tou náhodou. „Tak keby si niečo potrebovala, vieš kde ma hľadať. Nemáš to ďaleko.“

Vošiel do bytu a zatvoril za sebou dvere. Vyzliekol sa a dal si sušiť mokré šaty. Chcel ešte napísať niečo do práce, lenže sa vôbec nemohol sústrediť. Pred očami stále mal Miine svetloryšavé vlasy.