Sedí v tichu svojej izby, ktorú osvetľuje iba malá lampička nad písacím stolom. Hlavu má sklonenú, len kúsok za hranicou svetelného kužeľa z lampy. Slzy jej takmer nehlučne dopadajú na na stôl. Tečú skoro nepretržitým prúdom. Na perách cíti vlhkosť a na jazyku cíti ich slanú chuť. Tento pocit zažila len prednedávnom a dúfala že sa to tak skoro nezopakuje. Nechala sa uniesť opojením z krátkeho obdobia radosti. Zabudla na krutú, nechutnú realitu. To bola chyba. A za chyby sa platí.
Pozerá na veci okolo seba a rozmýšľa nad svojim životom. Na stole leží krabička liekov, ktorá by stačila na to aby skončil. No nemôže to spraviť. Myslí si že by veľmi chcela, že by to tak bolo lepšie. No v skutočnosti nechce. Vie že má okolo seba veľa ľudí, a nie všetci jej to tu znepríjemňujú. Ľudí, ktorých má rada.
Zhasla lampičku a zahľadela sa do tmy za oknom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára