Vraj som citovo chladná. Ľudia mi to stále vyhadzujú na oči akoby mi to vyčítali. Lenže ja som sa predsa taká nenarodila. Za to môžu len ľudia. Oni ma zablokovali.
Zakaždým keď som prežila nejakú citovú traumu, kúsok mojich citov akoby zmrzol. Vždy sa bojím že ak sa druhý krát niekomu otvorím, znova to dopadne zle. A preto sa mi prosím nečudujte že som citovo chladná.Ľudia potrebujú k svojmu životu drámu. Potrebujú citové napätie. Niektorí sú od neho priam závislí. Aby sa im potom nestalo že tie svoje city budú napínať príliš a ony prasknú.
Nerozumiem tomu. Robí vás to šťastnejšími? Cítite sa lepšie keď prežívate svoju vlastnú telenovelu?
Čo na tom kto vidí?
Ja chcem prežiť pokojný život bez citových výkyvov.
Zvieratá nič takéto nepoznajú. Nemajú city. Majú emócie, Poznajú strach, radosť, lásku, smútok. Ale nepoznajú žiarlivosť, závisť, nenávisť...
Chcela by som žiť so zvieratami. Žiť s nimi v lese. Aby ma odnaučili od citov. Vnímala by som len čisté emócie. A nebola by som chladná.
A možno by som najradšej bola vlk samotár.
Ó, aký hejt na city. Na jednej strane chápem, na druhej nie. Ako si spravne povedala, city nás odlišujú od zvierat. Ja mám tiež rada zvieratá, možno viac ako ľudí a úplne ma potešilo ked sa Kundera postavil na ich stranu ked napísal v Neznesitelnej ľahkosti bytia, že prečo si ľudia myslia, ze sú viac ako zvierata ked predsa bibliu napísal človek a nie kôň. Ale na druhej strane, city su nieco čo je len naše. A to je dobre. Ja tiež nie som človek, ktorý by ich nejak extra dával navonok, ale to nie je veľmi dobre. Práve včera som si uvedomila, ze porrebujem prežiť drámu, priam tragédiu. To správne pomenoval Remarque v Kútiku snov (úryvok mam na blogu, menovka knihy) ked napísal ze ľudia su herci a najviac si užívajú tragické úlohy a su radi ked mozu byť nestastni lebo vtedy su šťastní. :)
OdpovedaťOdstrániťA okrem toho celé umenie vznikll vďaka citom, nebola by hudba, nebol by Shakespeare, Rosamunde Pilcherova ani Sagrada Familia.
Odstrániť