Trošku som sa ponáhľala preč z domu, pretože tam bolo trochu "dusno". V tom zhone som si ale zabudla zobrať peňaženku a mobil. Vrátiť som sa pre to nemohla. A tak som sa len tak túlala po meste. Nevedela som čo mám robiť, kam mám ísť. Našla som si však perfektné útočisko. Môj malý kúsok vysneného sveta. A našťastie som mala so sebou (ako správna spisovateľka) svoj zápisník a perá. Takže si teraz môžem zapísať presne tie myšlienky, ktoré som mala vtedy.
Nedeľa, 14:20
Neverili by ste, aký zvláštny pocit človek môže mať, keď si sadne k stolu roky zavretého rýchleho občerstvenia. V tejto starej búde sa kedysi predávali rôzne nezdravé fastfoody. Stále tu visia tabule s nápismi ako cigánska, langoše, zapekačka a podobne. Vysmážaný rezeň-2 eurá.
Celé to tu má akoby grécku atmosféru. Podlaha je z krásnych kamenných dlaždíc, ktoré ani po rokoch nestratili svoje čaro. Malý domček, v ktorom bola zrejme kuchyňa je natretý na bielo-modro a k tomu sú prispôsobené aj lavičky a stoly vonku. Ani si nepamätám kedy to tu bolo otvorené. Myslím že táto pouličná reštaurácia bola od nepamäti zavretá. Aj keď možno...
Na to že je to už roky zavreté, to vôbec nevyzerá schátrane.
Chodila som okolo tej búdky nespočet krát, ale nikdy mi nenapadlo ísť si sem sadnúť. Aj dnes som tu len čírou náhodou. Dalo by sa povedať že som utiekla z domu, lebo sa to tam nedalo vydržať. Počkám kým sa to ukľudní a vrátim sa. Ale v tom zhone som si zabudla zobrať peňaženku a telefón. A kľúče tiež. A tak som sa opustená túlala mestom, až som prišla sem. Keď som vošla, nalepila sa na mňa pavučina, čo svedčí o tom, že tu už dlhšie nikto nebol. Stôl aj lavičky sú zanesené nánosmi prachu a špiny. Je to teraz niečo ako moje útočisko, kým sa vrátim domov. A tak tu sedím a píšem. A mám taký dobrý pocit na duši. Zvnútra toho prístrešku je celý svet vzdialený. Akoby všetko vonku bola len halucinácia. Desiatky áut vlastne neexistujú. Ľudia idúci po chodníku sú len preludy. Výklady obchodov, semafory, činžiaky... To všetko je len výplod mojej fantázie. V skutočnosti sa všetko zastavilo a zaniklo pred pár rokmi. A tak tu sedím, pijem neexistujúcu kávu a dúfam že niekde sa nájde človek, ktorý je skutočný.
Ktovie čo si o mne myslia tie stvorenia tam vonku.Nejaké smiešne dievča vo veľkej košeli sedí pri stole opusteného fastfoodu a niečo si píše. Také netypické pre túto dobu smartfónov.
Konečne som našla svoj vlastný svet.
(Ale horšie je, že v mojom svete nie sú hodiny, takže nemám poňatia o čase.)
A bodku tomu dáva dedko na zelenom vozíku.
Ale začína mi byť zima. Asi pôjdem domov.
keď si to tak čítam, tak som rada, že nebývam často doma, čo je vlastne celkom smutný fakt:P
OdpovedaťOdstrániťSa máš. Tiež by som chcela byť menej doma. :P
OdstrániťAle takto aspoň objavujem nové miestečká. :)