Plač včerajška

Je to divné, keď človek stojí pri okne, pozoruje krásu mesiaca a oblakov, cíti na svojej tvári chladný, upokojujúci vietor. Pozerá na hviezdy a svetlá v oknách. Rozmýšľa nad tým že nechce spať, chce bežať, utiecť niekam ďaleko. A má hroznú chuť kričať na plné hrdlo. A v tom sa hrozne rozplače. Tak silno, že cez slzy nevládze dýchať. A chce kričať. A cíti akoby ho zvnútra niečo trhalo. A všade okolo neho je chlad, iba v jeho očiach sú horúce slzy.
A potom si sadne na posteľ a začne rozmýšľať. A znova príde k oknu a začne sa smiať. Ale zúfalo. Je to skôr plač ako smiech.
Rezignujem. Aspoň na krátko. Pre túto chvíľu.

Ticho. V mojej hlave. Len vietor. A pokoj.