Letné trápenie (alebo nie?)

Vraj sme tak starí na koľko sa cítime.
Mám 17 rokov 8 mesiacov a 1 deň.
Cítim sa prinajmenšom ako 30.

Som pubertiačka s krízou pubertálneho veku a s dušou osamelej tridsiatničky. Takej čo ráno chodí do práce, vráti sa večer, unavená po celom dni si dá sprchu, zoberie do ruky knihu a k celej dokonalosti tejto sladkej tragédie chýba už len pohár červeného vína v ruke. Večer nemôže spať a len sa nepokojne prehadzuje na posteli, pod ktorou akoby tleli žeravé uhlíhy. A ráno, zrejme kvôli zmenám tlaku alebo počasia alebo neviem akej poondiatej insomnii vstáva o 5.
Nesťažujem sa. V celkovej podstate mám rada svoj život. Život ako taký.
Nepoužívam síce slová ako latentný alebo žoviálny ale zato sa vyžívam v recesistickom a metaforickom chápaní sveta. Bavia ma dvojzmysly.

Možno sa zdá že teraz táram (píšem) trochu odveci, jedno cez druhé. Ale je to len prúd mojich myšlienok v ich najčistejšej forme. To že myšlienky sú ovplyvnené rôznymi vonkajšími vplyvmi je už nepodstatné.
Mám rada ľudí, ktorí majú vo svojom živote osvietene jasno. Niečo ma na nich fascinuje. Ale cez ich osvietenie som si ešte asi nestihla všimnúť čo.
Ale mám rada aj obyčajných, milých ľudí, ktorí sú osvietení akurát preto že pracujú v obchode s lampami.
Ale keď napríklad potrebujem potešiť alebo inak povzbudiť potrebujem priateľskú radu, takú pravú a od srdca s jemným nádychom racionálnosti, logickosti a jasných argumentov, ako dieťa s Aspergerovým syndrómom (nechápte zle moje čierne prirovnanie). Nepotrebujem naučené motivačné a kvázi povzbudzujúce citáty z múdrych kníh alebo internetových stránok. To naozaj nie.